Ako to výstižne uviedol istý diskutujúci k jednej z predchádzajúcich častí môjho blogu účelovo zdržiavať veci – tzv. „kašľať na obeť “ – je bežne používanou stratégiou, od ktorej štát očakáva, že obete sa vyčerpajú a nebudú mať dostatok síl bojovať ďalej za spravodlivosť.
Otázne je, či je to zo strany štátu zodpovedné a hodnotovo správne riešenie z hľadiska obete aj z hľadiska celej spoločnosti. A či je to od štátu konanie rozumné.
Pozrime sa na vhodnosť takéhoto prístupu štátu najskôr z hľadiska celospoločenského. Odhliadnuc od chýbajúcej zodpovednosti a čestnosti nepodporujúceho prístupu spoločnosti k obetiam, je tu aj otázka hodnôt spoločnosti a nás všetkých v nej – vážne chcete žiť v spoločnosti, ktorá stavia práva páchateľov nad práva obetí?
Čo vlastne spoločnosť takýmto zhovievavým prístupom učí svojich členov? Že sa oplatí čestne a zodpovedne pracovať a žiť, alebo že sa oplatí konať nezodpovedne bez ohľadu na to, aké následky tým iným spôsobím, a potom sa zbavovať zodpovednosti za svoje chyby?
A vráťme sa teraz k pohľadu na takýto prístup štátu zo strany samotnej obete.
Obeť totiž utrpela ujmu v dôsledku konania páchateľa. Spôsobená ujma zasahuje rozličné oblasti života samotnej obete a jej blízkych, pričom tieto dopady môžu pretrvávať celoživotne. Osobná zasiahnutosť obete môže byť, pravdaže, rôzna v závislosti od toho, čo jej páchateľ spôsobil.
V prípade usmrtenia dieťaťa je trauma mimoriadne intenzívna. Na internete nájdete dokonca popísaný prípad slovenskej matky, ktorá zomrela v dôsledku žiaľu krátko po tom, ako pochybenie lekárov viedlo ku smrti jej dcérky.
Poukázala som pritom v predchádzajúcich častiach blogu, že štát sa správa nevhodne nielen čo sa týka samotného výsledku procesu (spravodlivosť riešenia), ale aj priebehu celého procesu vyšetrovania veci, ktorý je zdĺhavý a voči obetiam neférový.
Obete sú pritom v dôsledku zranenosti zvýšene citlivé aj na rôzne ďalšie druhy ublíženia v situácii prebiehajúcej traumatizácie (tým, že sa vyšetrovanie veci vlečie, štát traumu obetí predlžuje, až chronifikuje). Takže rôzne situácie nezávažných či až drobných ublížení a ťažkostí sa pre ne stávajú záťažou, ktorá by ich inokedy nenahnevala či nezasiahla, no teraz ich zraňuje a zvyšuje sa ich pocit ublíženosti.
Obeť si musí v dôsledku laxného riešenia veci zo strany štátu ublíženie uchovávať „čerstvé“ dlhodobo, opakovane si „jatrí rany“ v prežívaní a myslení, zažíva bolesť nielen zo straty, ale aj zo svojho postavenia v spoločnosti, z nedostatku úcty štátu. Musí spoločnosti stále dávať (chodiť do práce, prispievať na solidárny systém), hoci od spoločnosti nedostáva to, čo ona samotná potrebuje.
To obeť – a nie páchateľ – nesie v tejto spoločnosti dlhodobo následky aj ekonomicky, sociálne, aj z hľadiska životnej perspektívy, straty radosti zo života.
V prípade usmrtenia dieťaťa či iného blízkeho poškodzuje páchateľ sekundárne aj zdravie pozostalých. Dopady na ich zdravie môžu byť rozsiahle – od úzkosti alebo chronickej depresie až po rôznorodé psychosomatické ťažkosti.
Odborníci popisujú u obetí v dôsledku ublíženia a následnej dlhodobej chronifikácie traumy aj možný vznik posttraumatickej stresovej poruchy (PTSP), čo možno kvalifikovať ako sekundárne poškodenie zdravia v dôsledku konania páchateľa.
Dajme si ale otázku – kedy bol na Slovensku napríklad nejaký páchateľ – lekár súdený nielen za zabitie pacienta, ale aj za bolesť či sekundárne dopady skutku na životy pozostalých obete svojho „liečenia“? Kedy musel uhradiť svojim obetiam nejaké súvisiace následné škody (tie som v mojom prípade konkrétne opakovane popísala)?
Tento štát nie je schopný zabezpečiť ani náležité priame odškodnenie poškodených, ako vidíme – nemá o spravodlivé riešenie veci záujem.
Okrem konkrétneho ublíženia hrá úlohu v miere zasiahnutosti a ňou spôsobených dopadov aj samotná obeť. Nie sme všetci rovnakí a niekto by si kúpil ako ideálneho psa pudlíka, iný zasa čivavu alebo kóliu, ďalší zrejme rotvajlera či pitbula.
Podobne sa naša „inakosť“ prejavuje aj v reakciách na ublíženie – odborníci v súvislosti s tým hovoria o internalizovanom a externalizovanom podtype posttraumatickej stresovej poruchy, t. j. niekto zažíva úzkosť a plače, u iného rastie hnev a zlosť.
Obeť pociťuje nespravodlivosť spoločnosti, cíti sa takýmto prístupom ponížená a zatrpkne. Sklamanie z prístupu spoločnosti, dlhodobý nedostatok jej podpory obetiam môže viesť aj k ďalšiemu poškodeniu zdravia obetí, ktorým je PTED (posttraumatické zahorknutie).
Reakcie obetí môžu byť následne rôzne – od izolovania sa od spoločnosti, až po odplatu.
Takže od štátu nielenže je nečestné a nezodpovedné „kašľať na práva obetí“, ale aj nerozumné.
Predná Hora, 1.6.2014
Celá debata | RSS tejto debaty