Neplánovala som vám pripomenúť včerajšie výročie – dvadsať rokov prešlo od tej desivej udalosti. Ani nepatrná zmienka o tom, čo idem teraz pripomenúť, neprebleskla slovenskými médiami – včerajší deň skrátka plynul sviatočne slovensky pokojným tempom. Niektorí oddychovali, iní boli v práci, nič mimoriadne sa nedialo – našťastie. Načo podaktorým kaziť idylku. No prišiel ten dnešný útok na Srílanke, tri kostoly a tri hotely, s hŕbou mŕtvych, ktorí nechceli nič iné, len pokojne žiť…
Tak som sa rozhodla stiahnuť zasa raz trochu masku zlu a uťať mu z pazúrov…
Vyšetrovanie sa skončilo. Zabudnite…
Túto vetu nenávidia všetky obete sveta. Je iluzívna a im ubližuje, lebo na bolesť, utrpenie a stratu sa zabudnúť nedá. Aj včera, na 20. výročie vražednej udalostí na univerzite v Columbine, sa zišli ľudia, ktorí nemôžu a ani nechcú zabudnúť na svojich blízkych, ktorí tu už nie sú – a ani na to všetko, čo sa pred dvadsiatimi rokmi v Columbine udialo. Vlastne – úprimne – myslím, že ani my ostatní by sme na to nemali zabudnúť.
Áno, dvaja mladí študenti – šialení strelci vtedy zabili 13 ľudí a 24 ďalších zranili. Označenie šialení strelci je v oblasti extrémneho násilia formálne používané na označenie streleckého vraždenia. Samotní páchatelia, pravdaže, neboli šialení, len jeden psychopat a jeden ním vedený úzkostne depresívny. Výsledok rovnaký, no prístup výrazne rozdielny – jeden strieľal ľuďom do tváre s úsmevom, druhý niektorých študentov pred činom odrádzal cez sociálne siete, aby do školy v ten deň nešli…
Nezvyknem popisovať detaily brutálnych činov, no teraz som dala aspoň náznak, aby sme si uvedomili, že ozajstné zlo nemá žiadne zábrany ani hranice.
A rovnako aj dnešné útoky na Srílanke, nepochybne organizované teroristické výčiny. Aké ospravedlnenie existuje pre toho, kto zaviní smrť toľkých ľudí a celoživotné utrpenie ich blízkych zo straty?
Zvykáme si na zlo, stáva sa bežnou súčasťou života spoločnosti, A jeho korene sa ťahajú hlboko do nášho každodenného života.
Prečo vidíme viac páchateľov zla, ako ich obete?
Nepotrebujem vykladať, akí boli tí dvaja vrahovia z Columbine darebáci bez morálnych zábran (boli, už nie sú, po čine spáchali obaja samovraždu). Ani to, akí darebáci spôsobili ten dnešný masaker na Srílanke. Nejakí náboženskí fanatici, šíriaci vlnu nenávisti medzi ľuďmi s odlišnými náboženskými postojmi? Terorizmus je jedným z trestných činov, za ktorý by som bez zaváhania uložila trest smrti. Podobne ako znásilnenia a týranie detí, smrť dieťaťa – prípadov hodných trestu smrti pre páchateľa by sme mohli menovať veľa. Mimochodom, kadejakých darebákov, podľa mňa zasluhujúcich trest smrti, máme i tu, na Slovensku – páchateľ kyselinového útoku na ženu, ktorá bolestne zomrela a po ktorej zostalo dievčatko – sirota. Zlo nepozná žiadne hranice – náš súcit s páchateľmi by ich mal mať. Mali by sme vidieť nielen páchateľov, ale hlavne ich obete.
O Columbine vzniklo aj niekoľko filmov. Jeden z nich s názvom April Showers natočil v roku 2009 spisovateľ a režisér Andrew Robinson, ktorý je sám „jedným z preživších“ – patril medzi priamych účastníkov toho masakru. Ďalší z filmov – I’m Not Ashamed z roku 2016 – zachytáva život prvej z obetí, Rachel Joy Scottovej, ktorá bola hlboko veriaca a pre svoju láskavosť a ochotu pomáhať iným bola veľmi obľúbená.
Je mi úprimne ľúto, že o toľko dobrých a láskavých ľudí, ktorí mohli spraviť veľa užitočného, svet prichádza preto, že existujú páchatelia podobných činov.
Odkiaľ sa berú?
Zárodky zla vznikajú nie kdesi na Marse, či v Antarktíde – ale tu, v rodinách sediacich spokojne pri veľkonočne obložených stoloch.
Spočívajú v strate morálnych hraníc a tradičných hodnôt u nás samých. V tom, že sa v spoločnosti stáva amorálnosť normálnou, že ľuďom nemorálne sa správajúcim nenastavujeme žiadne hranice a tvárime sa, že ide o moderné hodnoty. Nie, nejde – nie je v poriadku klamať, nie je v poriadku kradnúť, nie je v poriadku podvádzať, byť neverný a správať sa nečestne. Sú to známky pokriveného charakteru a pokrivených morálnych hodnôt. Ak také správanie iným tolerujeme, kriví to aj nás samých, posúvame hranice „normálneho“ a „tolerovateľného“ v spoločnosti. A tam niekde treba hľadať aj odpoveď na otázku, kto nám vychováva všetky tie fľandry bez morálnych zábran, všetkých tých násilníkov, zlodejov a vrahov. Sú to tie rodiny, ktoré spokojne sedia pri stoloch s misami plnými šalátu a rezňov a tvária sa, že je normálne „mať moderné hodnoty“….
Ak chceme v spoločnosti zmenšiť dopady a silu zla, prestaňme sa morálne kriviť.
Záverom…
Nie, prosím, nepíšte v diskusii, že veď sa strieľa v tej Amerike podchvíľou. A že to už bolo dávno, ten masaker v Columbine, však ľudia zomierajú každý deň – tak o čo ide…
Strieľa sa, mŕtvych pribúda, prešlo už 20 rokov od tých čias – ale to neznamená, že bolesť obetí je tým menšia…
Elena 21.4.2019
Celá debata | RSS tejto debaty