Dôvera je vzácna vec.
Premieľa sa našim životom v toľkých oblastiach. Čomu a komu máme veriť? Správam o závažných dopadoch klimatických zmien? Mediálnym správam? Predpovedi počasia, ohlasujúcej do rána prudké ochladenie? Sľubom politikov? Sami sebe? Ľudom okolo nás – a ktorým z nich vôbec?
Ach, neviem, skôr epopej o tom ako neveriť by som mohla napísať. A tak mi Zámer sveta dal dnes lekciu, že jemu veriť môžem.
Lekcia Zámeru sveta…
Zišla som ráno ledva pod kopec na zastávku, zastali turisti s ponukou, či sa nepotrebujem odviezť. Z Muráňa ma ihneď vzal ďalší pán do Revúcej. Potom som putovala busom do jednej dediny – sedela som tam chvíľu na miestnom cintoríne. Uvažovala som o dojímavých stopách lásky, ktoré sa tam premietali. Nemyslím teraz honosné hroby s mramorovými pomníkmi, dojal ma najviac hrob obitý jednoduchými drevenými doskami, s dreveným krížikom bez mena – bolo to o úprimnosti dávania a spomienky. A aj o „osobnej smrti“ a jej posolstve z posledných troch dní – sprevádza každého z nás a je to moc silný učiteľ. Nie je našim nepriateľom, ale spojencom, vedie nás k životu, kým príde ten náš pravý čas odísť.
Nuž, je čas ísť späť. Zistila som, že z toho zapadákova autobus pár hodín nepôjde, v nedeľu a ešte k tomu vo sviatok. Vykročila som a po pár metroch mi zastalo auto. Vzali ma do Jelšavy. Tam som sa dozvedela, že spoje nejdú rovnako, veď nedeľa a sviatok. Pôjdem pešo, čo už, povedala som si. Po pár krokoch ma vzalo auto až do Revúcej. Nie, neverila by som, že obídem tú cestu za necelé dve hodiny celú.
Vidíš, mala by si mi veriť, naozaj by si mi mala veriť, ver mi – húdol mi Zámer sveta pobavene do ucha – ak niečo robím, mám na to dobrý dôvod. Snažil sa ma tým dnes upokojiť v ťažkej situácii, a zároveň posilniť moju dôveru. Vie prečo, viem prečo. Len cez hlbokú dôveru k Zámeru sveta dokážeme ísť k posvätnému snu. Posvätný sen je podľa Villolda príbeh, ktorý nášmu životu dodáva zmysel a smer. Podľa mňa môžeme hovoriť o najlepšej verzii svojho života, napĺňame ním svoj potenciál v tomto živote.
Ako rozvíjať dôveru…
Psychológovia skúmali dôveru a spôsoby jej rozvíjania. Vznikol celý rad zaujímavých teórií – niektoré hovoria o úzkom prepojení dôvery s dôveryhodnosťou, iné zasa tieto dva slová oddeľujú. Zjednodušene by sme dôveru mohli chápať ako ochotu vystaviť sa riziku, ak veríme v spoľahlivosť a úprimnosť druhého človeka, t. j. v jeho pevné morálne hranice. Ako popisuje vo svojej odbornej práci Bačová, dôveru niektorí prepájajú s dôveryhodnosťou – dôverujúce správanie je naša odpoveď na dôveryhodné správanie druhého. Čím viac sú ľudia presvedčení, že môžu veriť, tým viac sú aj ochotnejší dôverovať.
Hej, dôvera je v živote moc cenná a dôveryhodnosť je jej neoddeliteľnou súčasťou. Veriť bez dôveryhodnosti sa nevypláca – nakoniec vždy prídu situácie, ktoré nám ukazujú, aké to bolo nerozvážne a naivné.
Naskočil mi krásny pojem – „byť hodný dôvery“ – áno, áno, to je presne ono. Ak o sebe hovoríme, že sme dôveryhodní, je to veľký záväzok a znak zrelosti, ak takéto vyhlásenie spočíva v reálnom konaní a nie je len prázdnymi slovami.
Tuším že Goethe povedal, že potrebujeme na ceste životom viac dôveryhodnosti ako peňazí. Hm, veľká pravda je to. Dôveryhodnosť by sme v živote mohli vyvažovať zlatom – a možno ani nie, žiadne zlato sveta nevynahradí človeka, ktorý pri nás stojí pevne.
Taká rúfusovská otázka sa v tom pre mňa črtá, o začiatku človeka a ľudskej cene. Nuž áno, dôvera je mimoriadne vzácna vec…
Elena 1.9.2019
Celá debata | RSS tejto debaty