otvorene

Nebo bolo plné tmavých oblakov. Presne ako v nádhernej básni Drahoslava Miku v dnešnom blogu – preblesklo mi hlavou, keď som v poludňajšom daždi bežala prednášať učiteľom do jednej základnej školy o riešení konfliktov. Písal v nej, že chmáry sa sťahujú, tmavne nebo, živý je človiečik nielen chlebom… Popŕchalo bez bleskov a hrmenia, a tak som dážď prijala s potešením, že vlahu už bolo naozaj treba. O druhej časti toho verša, čím sme živí okrem chleba, pouvažujem teraz…

Odpoveď by bola rôzna, nepochybne – popri humoristicky ladenej odpovedi v štýle „jablkami, údenou klobásou, či praženicou“, by nepochybne zaznievali poetické názory ako „láskou“, „nádejou“, či „zmysluplnou prácou“. Nuž, doplňte si tam každý sám za seba, čo chcete. Ja dnes dodám, že i zvládaním ťažkých životných situácií a o riešení konfliktov v rámci toho niečo napíšem.

Nikdy nie rovnako…

Tí, ktorí aspoň sem-tam niekde prednášajú zrejme vedia, že nikdy to nie je rovnaké. Vždy vám napadne ešte niečo nové, nejaká súvislosť, nejaký dovtedy nepomenované prepojenie. A preto v rámci tej istej témy hovoríte raz viac o osobnosti, ktorá zažíva ťažké životné situácie a ich dopadoch, inokedy o druhoch konfliktov, či o špecifikách konfliktov v konkrétnej oblasti školstva.

Aký druh konfliktu je pre nás najťažšie zvládať?

Pri riešení témy „konflikty“ asi ako jedna z prvých vyvstáva práve táto otázka. Vnútorný konflikt samého so sebou, či konflikt medziľudský, s kýmsi ďalším, prípadne konflikt v rámci skupiny, spoločenský, alebo globálny??? Možno by sa vám zdalo, že odpoveď je jednoduchá – najviac náročný na zvládanie je práve konflikt vnútorný, ktorý riešime sami v sebe, či s niekým pre nás dôležitým, medziľudský. No je to individuálne, lebo na druhej strane môže vyššia náročnosť byť spojená i s konfliktom  vyššieho rádu – komplexným, pretože v ňom sa cítime úplne bezmocní a nedokážeme ovplyvniť jeho dopady, zmeniť niečo v tomto smere.

Aký najťažší konflikt sme v živote zvládli, a akým spôsobom?

Je to o zdrojoch, ktoré máme k dispozícii. O takúto životnú skúsenosť sa môžeme oprieť v ťažkých časoch. Hovoríme si, že prežijeme aj toto, veď sme už prekonali to a to…

Spôsob zvládania nám otvára možnosť použiť už vyskúšané prostriedky, nájsť nové sily. Posilňuje odolnosť, resilienciu. Niekedy nás popri vlastných minulých skúsenostiach inšpirujú aj cudzie vzory, ako naši individuálni hrdinovia, ktorých uznávame.

Závisí tiež od toho, samozrejme, čo si predstavujeme pod pojmom zvládnutie konfliktu.

Boli by ste dobrým vzorom zvládania konfliktov pre svojich žiakov?

Táto otázka pre učiteľa je bilančná a vysoko motivačná pre ujasnenie si potrebnej zmeny, hraníc svojho vlastného správania a zmeny.

Každý z nás má spomienky na konflikty, ktoré podľa svojich predstáv nezvládol. Poznáme svoje slabé miesta v tomto smere – niekto je priveľmi impulzívny, iný príliš tvrdohlavý, jeden priveľmi ústupčivý, druhý zasa príliš konfliktný. Konfliktom nie je dobré čeliť nepretržite, no ani sa im vyhýbať. Preto táto otázka v nás vyvoláva jasnú pozíciu – potreboval by som v mojom prístupe ku konfliktom zmeniť to a to…

Prijímam v konflikte všetky svoje emócie?

Priznávam si strach zo straty lásky, strach z nedostatku ocenenia, strach „nemať pravdu“, strach  z nezvládnutia pocitov bolesti, strach z nepochopenia, strach z nezvládnutia !správneho riešenia“?  A koľko ďalších strachov a akých mám, čoho sa v situácii konfliktu najviac obávam?

Aká hranica je pre nás pri riešení konfliktov v živote nutná?

Podľa mňa hranica vlastnej sebaúcty. Nebudem nikdy uzavierať kompromis či vyhýbať sa konfliktu s človekom v situácii, kedy je narušená moja hranica sebaúcty. Ak mi niekto klame, ubližuje, správa sa ku mne nečestne, je sebatýraním s takým človekom udržovať akýkoľvek kontakt ďalej.

Taká tá filozofia „a la presladené duchovno“ hovorí, že všetci si zaslúžia úctu, máme všetkých bezpodmienečne milovať a správať sa superláskavo. Dávať iným v živote donekonečna ďalšie a ďalšie šance, ak sa voči nám zachovajú nečestne. Ja si myslím, že tým „nekonečným šancovaním darebáčin“ si uženiete akurát tak zakaždým nové sklamania a zranenia. A ešte aj rakovinu, to sú tie D-typy správania, ktoré nedokážu nikomu povedať „a dosť bolo darebáčin, toto tolerovať voči sebe nebudem“.

Čo v konflikte potrebujeme najviac?

Úprimnosť a empatiu nás samých voči sebe, aj úprimnosť a empatiu voči iným. Pochopenie, že konflikty nie sú v živote ani tragédiou, ani ničím, čo by sme mali vyhľadávať. Sú súčasťou života, sem-tam sa do neho dostanú.

Dospelý zrelý človek vie konflikty zvládať – skôr spoluprácou či kompromisom alebo vyhýbaním sa konfliktu, ako by ich riešil „vyhrávaním“. Ale niekedy je nutné „vziať meč a seknúť rázne“, pretože sú veci, za ktoré sa oplatí bojovať.

Záverom…

Ak mám prezradiť úprimne môj pocit v tejto chvíli, vraciam sa v spomienkach do podvečera. Šla som lesom, vyrazila som po prvý raz tento rok na huby, aj keď deň už dýchal trochu šerom. Láskavá náruč lesa mi dala tri dubáky, kremenáčiky, kuriatko i bedľu na hubové večerné lečo. No hlavne ma les objal svojim hlbokým pokojom a tíšil, a tíšil. Milujem to jeho objatie a tichý chlácholivý dialóg, pretože presne to v takej chvíli potrebujem…

To je presne to, čo potrebujeme v situácii, kedy riešime nejaký konflikt v sebe – tiché objatie a šepot, že všetko bude tak, ako má byť…

Elena   2.9.2019