Jesenné slnkom zaliate popoludnie pôsobilo zdanlivo idylicky. Vietor však rozvieval listy, keď sme sa vracali z práce domov. Pri Muráni pri ceste poskakovali dve deti a hrali sa s letiacimi listami.
To, že nejde o bežnú jesennú scenériu, prezrádzala zeleň listov. Neboli ešte jesenno – zlato – červené, vietor ich strhával zo stromov. Vírili v divokom tanci, tak ako moje myšlienky po konštelačnom bratislavskom víkende.
A tak niečo o dnešku…
Listy niesol vietor…
V jednej chvíli sa mi let listov zdal symbolický – hnal ich neviditeľný vietor, zmietal nimi a predsa zdanlivo tancovali vzduchom, pôsobili tak slobodne. Vyššie v horách šumeli koruny stromov akosi pokojnejšie, no rýchlo som pochopila, aké je to iluzívne – popri ceste ležalo už popílených zopár stromov, ktoré vietor zvalil.
Paradox liečivej sily dnešného vetra som si v tej chvíli intenzívne uvedomovala – ničil, padali viaceré oslabené, staré a choré stromy v lese, no zároveň tým prečistil les. Vytvoril priestor niečomu novému. Nuž, zmena je neľahký a často aj bolestný proces – no ak je „v smere vetra“, uzdravuje.
Jednu malú koincidenciu, prosím…
Vrátila som sa k tomu pocitu teraz večer, keď som konečne usadená v teple postele. Chvíľu som si spievala tichučko ikaro (moju šamanskú pieseň života) a chvíľu som uvažovala o tom popoludňajšom pohľade na les, ako sa dobro a zlo prelínajú.
Ikaro nieslo moju vďaku Zámeru sveta, lebo uchoval strom pri našej bytovke. Pri mojom návrate z práce popoludní ho vietor kymácal tak, že som si ho pre spomienku odfotila s presvedčením, že zrejme vietor odčesne niektorú z vetví. No odolal, a teraz vietor utíchol, snáď to náš dub ustál…
Hm, ani som si nikdy doteraz neuvedomila, že z istého uhla pohľadu tvoria akoby bránu tie dva staré duby, sú prekrásne, však?
Aby som odklonila myšlienky od konštelačiek z víkendu (aby priniesli zmenu, potrebujú nerušene klíčiť ako semienko v zemi), otvorím náhodne nenáhodne nejakú knihu. Uvidíme, akú tému nám dá.
„Nesmiete zaspať výzvy, ktoré pred vás život stavia“.
No to mi čosi hovorí, je to napomenutie – zaliezla by som totiž teraz najradšej do orechovej škrupinky a tam spala v bezpečí dlho, najlepšie stále. Žiadne sklamania, žiadne zrady, žiadne ohrozenia ani bolesť, bezpečie škrupinky. Kniha hovorí o „malej vôli“, našej ľudskej, ktorou by sme chceli riadiť svoj život – a „veľkej vôli“, ktorej by sme sa mali odovzdať. Odpovedá na to čo mi víri hlavou tak presne, až sa mi žiada zvolať – no tak, nečítaj moje myšlienky. Zámer sveta sa len ticho smeje, lebo sa ma snažil včerajškom upokojiť, keď mi dal pocítiť na chvíľu „to, čo prichádza“ – a ja cítim zmätok z takej silnej a hlboko pokojnej energie i zvláštny pocit bezpečia, ako keď konečne dorazíme z ciest domov. A tak mi víria hlavou otázky „prečo a ako a …?“, hoci by som mala uvoľnene poddať vetru osudu –ale to sa ľahšie povie ako zrealizuje.
Otvorme preto ešte nejakú knihu. No dobre – tak to máme aj v kečuánčine „Llapanta saqesun k´ančajpa makinpi jajk´aqpas saqewasunchu“ a znamená to, že „ponechajme to všetko v rukách svetla, ktoré sa nemýli“. Hm, to je jednoznačné.
Ach, áno, aj my sme ako listy hnané vetrom…
Elena 30.9.2019
Celá debata | RSS tejto debaty