Je hrozné, ak príde o život trojročné dieťa. Akokoľvek oň príde, je to vždy smutné a hrozné. A malý Aylan, ktorý sa utopil na ceste člnom do Európy, svojou smrťou vzbudil súcit u mnohých ľudí. Nie, nejdem teraz riešiť klamstvá jeho otca, ktorý zrejme bol prevádzačom. Ani analyzovať aktuálny prílev migrantov, jeho dôvody či opodstatnenosť. V tomto článku môjho blogu budem venovať pozornosť druhej strane mince – reakciám na smrť dieťaťa.
Francúzi majú z môjho pohľadu zvláštny zmysel pre humor. Nezhliadla som sa v ňom už pred časom, keď po teroristickom útoku tu podaktorí vykrikovali „Ja som Charlie“. Ja som sa s ich spôsobmi karikovania náboženských hodnôt nestotožnila – a mala som chuť nahodiť tričko s nápisom „Ja teda určite nie som Charlie“.
Iste, niektorí sa vtedy zdanlivo len dali strhnúť istou vlnou popularity, pretože „sa to nosí“. Ani sa nejako hlboko nezamýšľali nad tým, čo to vlastne reprezentujú. Zamyslel sa vôbec niekto nad tým, prečo prišli všetci tí redaktori o život a či oň museli prísť? Že ten človek, ktorý to spravil, musel byť vytočený do krajnosti a osobne hlboko dotknutý? Iste, môžeme bagatelizovať – hodiť rukou, že to bol blázon… Takých poznáme… Nemusel preto hneď strieľať…. No občas sa to stáva, hlavne v Amerike – dodajú tí rozhľadenejší a nezabudnú pripomenúť, že aj u nás bol taký jeden – Harman…
Situácia človeka, ktorý sa cíti v spoločnosti nespravodlivo ponižovaný a nemá šancu uspieť v riešení situácie iným spôsobom, ale vytvára niekedy u neho tlak na násilné riešenie, ako jediné dostupné… Zaoberám sa problematikou extrémneho násilia, podstaty jeho vzniku zo strany človeka samotného aj spoločnosti, ktorá ho obklopuje. Skutočne si myslím, že tí, ktorí riešia veci násilne, sa v dôsledku prístupu spoločnosti dostávajú do situácie, v ktorej iné východisko nevidia.
Položme si otázku – čo mohol robiť ten páchateľ, ak sa cítil hlboko dotknutý, aby vec vyriešil – súdiť sa s tými redaktormi? Nie, neobhajujem nijako to, že ich zabil, to bol hrozný čin. Ale pokladám za zamyslenia hodné, čo a ako by sme mali v spoločnosti mediálne karikovať.
Myslím si aj dnes, že sú veci, o ktorých si robiť žarty, je voči iným ľuďom necitlivé, nevhodné, urážlivé.
Pripadá mi to, ako keď sa deti navzájom vysmievajú svojim mamám. Alebo keď sa posmievajú jeden druhému za to, že nosia okuliare, sú tuční či chudí, malí či vysokí, pehaví alebo majú ryšavé vlasy. Pokladám za trápne takéto správanie aj u detí. Vy nie?
Myslím si aj, že spôsob akým niečo vidíme mení náš postoj, náhľad na vec.
A preto dnes píšem o tejto téme. Hanobiť akékoľvek náboženstvo mi pripadá krajne nevhodné. Napriek tomu, že sa vôbec nestotožňujem s myšlienkami islamu a konanie vraždiacich fanatikov – islamistov odsudzujem. Rovnako nevhodné je z môjho pohľadu akýmkoľvek spôsobom zapájať do karikatúr mŕtvych, ťažiť z ich smrti popularitu. Domnievam sa, že to otupuje našu citlivosť a posúva hranice toho „čo ešte dokážeme tolerovať“.Nechcem žiť v spoločnosti necitlivej voči smrti – pretože od karikovania smrti vidím už len malý krôčik k tomu, že „eutanázia starých a chorých je akceptovateľná“. A podotýkam, že som tu chcela dať oveľa tvrdšie vyjadrenie.
Súčasná spoločnosť sa stáva prezentátorom zvrátených hodnôt. Žiaľ, nielen tých „macdonaldovsko“ konzumných. Dostáva sa do príkreho rozporu s úctou k človeku, rodine, pravde a spravodlivosti. Pokladám za dôležité nastoliť morálne hranice, ktoré prekračovať nemožno.
Fotografia záchranára s krehkým telom mŕtveho dieťaťa v náručí obletela svet. Myslím, že sa stal nielen symbolom migrantstva. Stal sa určite aj symbolom toho, ako práve deti doplácajú na situácie, ktoré zavinia dospelí. Môže byť aj symbolom, ako sa spoločnosť snaží manipulovať našim súcitom, pretože dokonca vzniklo podozrenie o účelovej úprave polohy tela mŕtveho dieťaťa pre efekt fotografií. Chcem veriť, že sa tak nestalo.
Nepáčilo sa mi, pred časom, keď časopis Charlie Hebdo uverejnil náboženské karikatúry. A nepáči sa mi to ani dnes – keď časopis Charlie Hebdo pokračuje vo svojej činnosti vytváraním karikatúr o prístupe Európy k migrantom, ktoré však prepája so smrťou malého Aylana.
Ak by naozaj chceli redaktori časopisu Charlie Hebdo realisticky karikovať situáciu prístupu európskych krajín ku migrantom, potom by sa na ich karikatúrach mali objavovať aktéri tejto pohromy – USA, ktoré aj bez pozvania ochotne chodia pomáhať kadekomu, pričom je typické, že po ich pomoci je na tom každý horšie ako predtým. A rovnako aj krajiny, ktoré hrdinsky pomáhali dnes problémové krajiny rozvracať.
Nie, nemyslím si, že smrť dieťaťa je vhodným nápadom do karikatúry aj so sebelepším úmyslom.
Nie, nemyslím si, že účel svätí prostriedky.
E. K. I. 21.9.2015, Predná Hora
Máte pravdu vo všetkom. Tá hrozná ...
Výborné!!! ++++++++++++++++++++++++++++++++++... ...
Celá debata | RSS tejto debaty