Hon, ktorý sa na Slovensku spustil na Harabína, vyvoláva dojem, že je stelesnením všetkého zla v súdnictve. Stačí sa ho zbaviť – a… Zdanlivo jednoduché riešenie.
Ale je to naozaj tak?
Odpoveď znie – pravdaže nie. Súdnictvo na Slovensku dospelo ku krízovému bodu – dôvera v spravodlivosť justície je u nás taká nízka ako ešte nikdy predtým. Potvrdzujú to medzinárodné prieskumy, v ktorých sa z hľadiska dôveryhodnosti v rámci krajín EÚ Slovensko umiestnilo na predposlednom mieste. Ale žiadny strach sudcovia, máme ešte kam klesnúť – Slovinsko bolo zatiaľ na poslednom mieste.
Potvrdzuje to aktuálny výskum Via Iuris, podľa ktorého takmer tri štvrtiny slovenských občanov sudcom vôbec neverí. Úplne slovenským súdom s sudcom dôverujú iba 2 percentá opýtaných. Je to skutočne smutná vizitka slovenského súdnictva.
Prečo toľká nedôvera občanov voči slovenským súdom a sudcom?
Ak sa minister Borec domnieva, že negatívne názory občanov ovplyvnila hlavne skutočnosť, že za jeho predchodcov nebolo nič pozitívne o súdoch a sudcoch počuť, tak ma zaujíma, čo pozitívne by bolo možné vypočuť si o nich z čias jeho ministrovania.
Pravdou je, že v súčasnosti je aj samotné pomenovanie Ministerstvo spravodlivosti SR možné brať ako iróniu. Premenujme ho radšej na Zázračno – bolo by to určite výstižnejšie, veď zázrakov je v slovenskej justícii viac ako dosť (na rozdiel od spravodlivosti).
A v čom tie zázraky v slovenskej justícii spočívajú? No pozrime sa na ne.
- Skutočnosť, že dostávajú podaktorí slovenskí sudcovia pozitívne hodnotenia – tak to je skutočne zázrak. Za čo ich to takto hodnotia? Stačí sa pozrieť na nimi realizované súdne konania, ktoré sú scestne, neodborne riešené.
- Zázrakom je tiež, že sa vôbec niekedy nejaký proces skončí spravodlivým rozsudkom. Vymožiteľnosť práva na Slovensku je totiž mizivá. Procesy sú v mnohých prípadoch neprimerane zdĺhavé. Zle zostavená legislatíva, možnosť kľučkovania a krivenia paragrafov – neschopnosť či neochota tieto pokrivenia odstrániť systémovo je otriasajúca.
- Súdny systém je u nás dlhodobo nefunkčný. Prepúšťať páchateľov závažnej trestnej činnosti z prostredia organizovaného zločinu pre procesné chyby a ešte ich aj odškodňovať z našich daní – je priam zázrak, že slovenská justícia má tú drzosť.
- Justičný systém nie je schopný vyriešiť úspešne veľké kauzy, závažnú korupciu. Je skutočne zázračné ako sa takéto prípady rýchlo stanú nestíhateľnými, nepreukáže sa v nich vina páchateľom.
- Ako zázrak pôsobí aj skutočnosť, že za všetky tie darebáčiny a nečestnosti v justícii nikto doteraz nebol stíhaný.
- Naozaj zázračne môžeme vnímať aj skutočnosť, že sa svoje platy sa sudcovia pustili do žalôb – a že tak zásadovo nezabojovali v iných veciach, z ktorých už zďaleka kričí porušenie stále platnej Ústavy SR?
- Ako zázrakom sa udržiava doteraz súdnictvo v zúfalom stave, v akom je, mantrou o tom, že súdy musia mať nezávislosť. S tým môžem súhlasiť, ale rozhodne nesmie ísť o nezávislosť od zdravého rozumu.
- Zázrakom je aj skutočnosť, že namiesto systému spravodlivosti sme si vytvorili kastu ľudí bez zábran využívajúcich mnohoraké privilégiá a nerobiacich nič v náš prospech, hoci sú draho platení z našich daní.
- Akýmsi zázrakom zatiaľ ani neexistuje etický kódex v tejto profesii, ktorá má stáť na vysokých morálnych hodnotách. O akej morálke toto svedčí ?
- Úplný zázrak je, že systém, ktorý bol pôvodne určený a vytvorený pre ochranu obetí, sa zvrhol na systém, chrániaci páchateľov a ich nadštandardné práva na úkor obetí trestných činov. V dôsledku toho dochádza ku systémovému týraniu obetí.
- A priam jedenástym divom sveta je to, že ľudia sa nenaštvali zatiaľ natoľko, aby prestali takéto „Zázračno“ vlastnými daňami podporovať a financovať.
A tak si položme záverom otázku:
Ak systém nie je spravodlivý a funkčný pre obete, načo ho máme vôbec udržiavať? Nech si ho financujú páchatelia, keď sa stará len o ich ochranu.
V mojom blogu som už absurdity v slovenskom súdnictve popísala opakovane (napríklad v článku http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2015/09/24/dnes-96-bordel-u-boreca)
Konkrétnych skúseností mám na takúto kritiku viac ako dosť – v prípade môjho dieťaťa zabitého v slovenskom zdravotníctve pred rokom a pol.
Stručná ochutnávka: Čo by ste si mysleli o sudcovi, ktorý prizná pochybenie nemocnice, ale už nie službukonajúcej lekárky, ktorá zabila moje dieťa? Kto teda v nemocnici pochybil – vrátnička, upratovačka, alebo „sa to“???!!!!! Takže ťahačky pokračujú na krajskom súde odvolaním prokurátora…
A doteraz som za celý týždeň od pojednávania nedostala do rúk CD nahrávku z priebehu pojednávania, hoci som o ňu opakovane a opakovane žiadala.
Naozaj sa v takom štáte oplatí byť páchateľom a nie obeťou.
P.S.: Nie, nie, nie – ja si skutočne nemyslím, že jediné a najhlavnejšie zlo v slovenskom súdnictve je Harabín.
Elena K. I. Predná Hora, 21.10.2015
Mala si sa ucit a bol by som Ti kupil ...
Najväčším zlom sú naši zákonodarcovia,... ...
Druhy moj ripad je o tom,ze ako beztrestne... ...
Prva moja skoro dve desatrocia trvajuca ...
Je to najvystiznejsi,najrealnejsie ...
Celá debata | RSS tejto debaty