Práca, práca a práca – pomyslela si otrávene. Nedokázala sa na ňu v tejto chvíli dobre sústrediť. Chcela si prečítať ďalší z lístkov.
Vybehnem na obed, povedala.
Dáme si obedy doniesť, nechoď, vonku už zasa prší – povedala kolegyňa.
Chcem sa trochu prejsť, odpovedala – dážď mi neprekáža.
Náhlivo vbehla do neďalekej reštaurácie, stôl v rohu miestnosti si našla a vytiahla lístky. Ďalší lístok v poradí bol modrý.
Dážď deň za dňom, a chladno. Prečo mi brzdíš odchod do lesa? Dni plynú, a ja chcem ísť, vieš že chcem ísť, tam prečo to robíš – pozrela sa na Zámer sveta spýtavo.
Nepustím ťa na cestu, z ktorej nemám istotu, že sa chceš vrátiť – odpovedal Zámer sveta prísne.
Sklonila hlavu. Mlčala.
Na ktorej ceste máš istotu, že sa z nej vrátiš, chcela si povedať – a dobre, že to nehovoríš, dodal už pokojnejšie. Čítaj knihy, háčkuj, píš – je predsa veľa vecí, ktoré chceš urobiť – do utorka beztak nemôžeš odísť kvôli povinnostiam. A hej – usmial sa tajomne – čoskoro dostaneš posolstvo ďalšieho kroku.
Zvláštne, zauvažovala. Ako nás život posúva. Zrazu mala pocit osudovosti aj ona sama – nie, nebolo náhodné, že našla tie lístky.
No tak, pani, čo si dáte – prebral ju z úvah hlas čašníčky.
Elena 5.6.2020
Celá debata | RSS tejto debaty