otvorene

Fero Joke a jeho kauza.

Pravdu poviem, nesledovala som jeho vystúpenia  či skeče. Raz som videla trochu z akejsi jeho scénky a keďže ma to neočarilo, neviem vôbec nič o jeho umeleckých vystúpeniach.
Zato o tom, že na akejsi párty pripitý ošahával dvoch chlapov toho viem hodne. Zaplavuje to médiá už pár dní a kadečo sa k tomu dookola nalepuje.

Napríklad  vyhlásenie Doroty Nvotovej, ktorá ten jeho čin bagatelizuje

Nvotová tvrdo o kauze Jokea: Obchytkávanie je BEŽNÉ, ospravedlnenie NIE! Prečo Fera ničíte?!.

Pridala som jej k nemu komentár, či by rovnaký názor hlásala i keby tých dvoch chlapcov ošahával Fico?!!!

Nemyslím si to.

Chcem teraz poukázať i na iný aspekt problematiky.

Ošahával dvoch chlapov, dospelých mužov. Prečo neriešili situáciu hneď? Nevypálili by ste jednu po hube takému obťažujúcemu rovno na mieste? Či aspoň by ste mu nepovedali ostro a hlasno, že vám jeho správanie prekáža? Veď boli na verejnom mieste, plnom ľudí, takže pomoc by mali okamžite nablízku.

Či aspoň po párty mu mali dať vedieť, že ich jeho správanie urazilo, zaskočilo, nebolo im príjemné a porušil ich hranice.

Nič z toho sa neudialo. Namiesto toho páni nabehli s príbehom do médií – ako malé deti v škôlke, že „nažalujeme na neho“.

Navyše v tom článku sa vyjadrila Tormová

Mne je ľúto, že páni sa neozvú, že to neukončia. Keď sa rozhodli pre verejné obvinenie, mali by ho uzavrieť verejne. Nenatočia video o tom, že sú s Ferom v kontakte, že spolu niekoľkokrát volali, že sa im niekoľkokrát ospravedlnil, že ospravedlnenie prijali,“ myslí si herečka.

To vážne, chlapci? Ticho, stále?

Nuž tak už chápete, prečo som do komentu k článku o Nvotovej písala o chlapcoch – a nie o chlapoch?

Správanie Fera Jokeho na tej párty nebagatelizujem. Porušovanie telesných hraníc iných ľudí odsudzujem jednoznačne. Nikde a za nijakých okolností – ani pod vplyvom alkoholu – by sme nemali prekračovať týmto spôsobom hranice iných ľudí. Spravil chybu, závažnú.

Spustila sa však lavína kadečoho – prerušilo s ním spoluprácu TESCO, čo je zrejme seriózny krok v tejto situácii.

Pre neho osobne je celá tá situácia životné poučenie – možno varovanie osudu, aby menej pil na párty, či aby citlivejšie zvažoval hranice iných ľudí. O tom musí pouvažovať on sám, čo mu to má pomôcť v živote pochopiť a zmeniť. Pripomínam, že to poučenie mu má dať osud – nie diskutéri v skupinách, kde o ňom pohoršene vypisujú šlápoty boxujúce pokec so ženatými, ľudia týrajúci zvieratá a kadejaká bagáž, ktorej výčiny by mohli zaplniť stránky dotknutého časopisu na pár rokov.

Nepoznám ho osobne, no robím za neho teraz výkop. Lebo hlboko v ňom je niečo dobré, má láskavé srdce, to Vám môžem potvrdiť. Nezvyknem sa v ľuďoch mýliť.

Intuícia je dar, ktorý prijímam s úctou. Občas sa však zabávam ako intuitívec nad tým ako veci vidím, lebo im celkom nerozumiem v prvej chvíli. Pri tom nedávnom únose chlapca v Česku som cítila, že neodišiel sám a potom mi nabehlo Peter sveter, Peter sveter, hľadaj piaty kilometer. Ten piaty kilometer sa mi ozrejmil, tá úvodná časť nie -. možno je to niečo, na základe čoho by páchateľa identifikovali ľudia v jeho okolí, ktovie. No ale môžete niečo také poslať policajtom? Sotva, takže len energiu v takých chvíľach posielam.

Prezradím, že podľa mňa by Jokeho cesta mala teraz viesť cez mediálnu pomoc zvieratám – zrejme pre nejaké zviera v núdzi už niečo urobil. tam mu svieti svetielko dobra – mohol by to potvrdiť či vyvrátiť len on sám. Zmienku som o tom nikde nenašla, no som presvedčená, že to tak je.

V každom blogu tejto vianočnej jedenástky spomeniem i nejaký príbeh. Tak teraz z druhej knihy, ktorá ku mne vianočne priplávala, od toho istého chlapa pravdaže, Eduarda Martina. Je to príbeh o tom, komu máme zavolať v ťažkých chvíľach, či pri rozhodovaní sa.

Je to príbeh mamy a jej štvorročného syna, ktorý volal svojim telefónikom s Bohom. V príbehu sa píše, že kamarátka ateistka zrejme nevolá s Bohom, ale verí, že raz vynájdu „kalkulačku správnych rozhodnutí“, ktorá po naťukaní otázky ukáže správnu odpoveď. Chlapček však s Bohom volal, radil sa s ním, či sa má pobiť v škôlke s kamarátom – to mu Boh neodporúčal. Keďže babička mu prezradila, že Boh nás vidí a počuje všade, správne usúdil, že mu môže zavolať i bez čísla. Boh mu síce neodpovedal v tom telefóne, no on vedel, čo by chcel. I mama zauvažovala nad tým, ako by sme mali ten nebeský telefón používať v rôznych životných situáciách a pomohol by nám objaviť odpovede, ktoré už nesieme v sebe. Jeho číslo netreba vytáčať, nedá sa zabudnúť, len odmietnuť. Stačí ho osloviť, je na príjme, stále…

Elena