otvorene

Hm, uvažovali ste niekedy o tom, aký je svet autistov? Ako vidia svet naozaj, ako ho cítia? Ja ten ich pohľad na svet poznám dôverne. Chcem žiť v ich svete, milujem ho – poviem vám, že prečo. A tak dnes o svete autistov a našom svete, a o svete vôbec… Svet autistov sa mi páči.,, Je taký jednoznačný. Veci sa usporiadajú určitým spôsobom – a […]

Jasné, aj v daždi sa dá vytešovať, ak sa trochu posnažíme. Ale radostniť sa v objatí slnečných lúčov je oveľa ľahšie. Slnečné lúče hladkajú tak upokojujúco. U nás v horách sú teraz hrejivé, príjemne hrejivé, nie lepkavo dusné, ako kdesi v meste. A mne ako vizuálnemu typu lahodí záplava svetla, zlatisto dúhových odtienkov – a aj farieb na našom balkóne. […]

Mesiac v splne žiari na fialkasto modrej, pomaly podvečerne tmavnúcej oblohe ako čerstvý zlatooranžový pomaranč. Ach, hej, u nás z balkóna ho pozorujem, pretože som konečne doma. A kým sa obloha ponára postupne do tmy, vynárajú sa na oblohe hviezdy ako drobné striebristé bodky, a aj dnešný blog. Naozaj len pár slov k dnešku dám… Neopísateľne dlhá […]

No hej, trochu som sa inšpirovala jedným dnešným blogom. Priznám sa, upútalo ma meno blogera – mimo (prezradím vám že prečo pretože presne takto sme sa volali (mimo a mima) s manželom kedysi my). Vlastne tomu jeho blogu rozumiem – v situácii keď sa cítime zranení sme naozaj plní hnevu. Ja som bola neskutočne nahnevaná po synovej smrti, ako nikdy v živote – a […]

Otázky, na ktoré nevieme odpovede. Idú s nami našim životom. Poletujú okolo našej hlavy ako dotieravé muchy, či ako roj včiel. Niekedy sa pred nimi oháňame a poodletia, inokedy bzučia a bzučia. Stáva sa vám to? I mne. A tak dnes v mojom blogu o myšlienkach, ktoré lietajú a bzučia. A občas štípnu, možno aj žihadlo nechajú… Otázky, na ktoré […]

Poviem vám sú zázraky a zázraky. Tie prvé sú robené s hlasným krikom „čáry-máry-fuk“. A tie druhé tiché, zdanlivo samozrejmé, no až sa nám zatají dych, keď si uvedomujeme ich prítomnosť naplno. Za mňa dúha patrí k tým druhým. A tak dnes o dúhe na oblohe a dúhe v našom živote… Dúha… Čo sa vám vynára pred vnútorným zrakom pri slove […]

Svitanie presvetlilo breh, belasobelasý vták tam však nebol. Vietor sledujúc kroky svetla úplne zmeravel. Belasý vták zvolal: „Vietor, hej, vietor“. Vietor podskočil, ten hlas ho prebral. Prebehol prudko hladinou mora, rozhrnul náhlivo vlny. Pri bielom kameni na morskom dne ležalo telo belasobelasého vtáka. Vietor napäl sily a biely kameň aj belasobelasého vtáka […]

Niekedy uvažujem nad tým, ako sa asi žije na lazoch. Na lazoch čas plynie pomalším tempom, ako kdesi v meste. No áno, mne sa páči taký pokojný štýl života, uvedomujem si cenu času, ktorý investujeme do výkonov a náhlenia… Nuž, nad čím dumám – poviete si možno – Predná Hora je tiež Pánu Bohu za chrbtom, v horách. To je fakt, ale lazy sú predsa len […]

Čo si myslí verejná mienka o zrušení Kotlebovej strany? Nuž, takýto prieskum sa objavil v médiách nedávno. Fúha, chcela som vyštartovať ako ohnivý drak, ale potom som to nechala s tým, že „a veď načo“? Ale ja naozaj chcem, aby sa v tejto spoločnosti menilo čosi k lepšiemu, nemožno preto nevšímavo trpieť manipulovanie a zavádzanie, účelové ohlupovanie […]

Fúha, do silnej témy som dnes zaťala. Ale téma o smrti je vždy aj témou o živote – pretože život je silnejší ako smrť… Pravdaže, dnešný nadpis môjho blogu parafrázuje citát z Muntheho Knihy o živote a smrti. Ten v úvode svojej knihy písal o škriatkovi, ktorý stále žije a že sme to len my, kto umiera… Takže to je téma dnešného blogu. […]