otvorene

V živote každého z nás sa vyskytujú situácie, v ktorých zažívame ublíženie od iných ľudí ich zámerne či nezámerne zraňujúcim správaním. Aby sme mohli žiť medzi ľuďmi a nepozabíjali sa navzájom, vznikali v priebehu ľudských dejín rôzne návody ako môžeme situácie ublíženia riešiť. Stratégia  „odpustite a zabudnite“ určite nie je jediná a ani nie je všeobecne platná.  Závisí od viacerých faktorov,aký spôsob reagovania zvolíme. Dnes si o nich povieme viac.

Prvým faktorom voľby stratégie reakcie na ublíženie je situácia ublíženia.

Nie všetky ublíženia sú rovnaké. Ak do nás náhodne niekto drgne v autobuse pri prudšom pribrzdení, stačí jednoduché „prepáčte“. V situácii kedy došlo k menšej ujme – napríklad nás niekto nechtiac oleje minerálkou alebo susedovo dieťa nechtiac loptou zhodí náš kvetináč – je popri ospravedlnení namieste aj náhrada spôsobenej škody.  Oba prípady sa však riešia relatívne ľahko, spomenieme po čase s humorom, pretože ide o nezámerné a nezávažné ublíženia.

Iné sú však životné situácie, kedy je ublíženie zámerné alebo závažné, prípadne obidva spolu. Mnohé z týchto situácií nás zasiahnu, no nezníži sa pri nich naša sebaúcta. Časť ublížení je však natoľko závažná, že pri nich poklesne aj naša sebaúcta, ide o tzv. ublíženia štvrtého typu. Takéto ublíženie môže byť aj jednorazové, ak ide o ublíženie veľmi intenzívne, ublíženie od pre nás dôležitej osoby či v oblasti pre nás mimoriadne dôležitej. Významne nás zraní a výrazným spôsobom zasiahne do nášho života, zhoršuje ho,

Druhým faktorom voľby stratégie reakcie na ublíženie je správanie sa vinníka po čine. Závažnosť ublíženia ovplyvňuje aj spôsob správania sa toho kto vám ublížil po čine – či prejaví ľútosť, resp. kedy a ako ju prejaví. Či ide len o prázdne slová, alebo aj o konkrétne činy. Ak vám niekto ublíži a príde sám od seba s priznaním svojej chyby hneď po čine,  málokto by mu odmietol odpustiť. Prinajmenšom by otvorené priznanie si chyby a úprimne prejavená ľútosť viedli k zmierneniu postoja, bolesti a zažívaného hnevu. Situáciu zlepší aj skutočnosť, ak sa vinník sám pokúša dopad svojho činu na obeť nejakým spôsobom zmierniť ďalším konaním, snaží sa prispieť k zmenšeniu dopadu a vzniknutej ujmy.

Úplne iná je situácia, ak vinník svojim správaním posilňuje váš hnev a bolesť, či dopady situácie na vás a vašich blízkych. Odmieta prijať vinu, vykrúca sa a spôsobuje vám ťažkosti pri spravodlivom riešení veci. Neberie ohľad na vašu situáciu a vaše pocity. „Hrá o čas“, respektíve koná neférovo. Taký vinník zrejme nájde chuť a snahu odpúšťať mu len u málokoho.

Z môjho pohľadu si taký človek zaslúži trest zdvojnásobiť.

A tým sa dostávame k tretiemu faktoru voľby stratégie reakcie na ublíženie, ktorým je obeť. Reakcie ľudí na ublíženie sa líšia. Iste, sú ľudia ktorí sa utešia myšlienkou, že to raz Boh zariadi za nich. Niektorí sa riešenia veci vzdajú, pretože si nechcú stupňovať utrpenie a neveria v justičnú spravodlivosť. Ďalší sa snažia veci riešiť, vytrvalo bojujú za nastolenie spravodlivosti. Ak sa jej nedočkajú, zažívajú hnev. Podaktorí v dôsledku nespravodlivého prístupu spoločnosti zatrpknú natoľko, že jej to oplatia – ako som to už v mojich článkoch opakovane spomenula (DNES 5. a DNES 26., V MENE SYNA 5. a 6.).

Štvrtým faktorom voľby stratégie reakcie na ublíženie je životná situácia obete po čine.

Určite sa ťažko odpúšťa páchateľovi, ktorý si žije svoj doterajší život akoby sa nič nestalo, kým vy a vaše deti v mnohých oblastiach života dlhodobo ťažko zápasíte s dôsledkami jeho darebáčiny. Pri dnešných justičných postupoch je to pomaly štandardná situácia, že páchatelia roky úspešne unikajú spravodlivosti. A nemali by.

Popíšme si to na konkrétnej situácii.

Výsledky znaleckej súdnej pitvy preukázali, že môj syn zomrel kvôli nesprávnemu postupu lekárky v revúckej nemocnici. Odbor zdravotníctva VUC potvrdil vyšetrovaním, že v dňoch ošetrovania môjho dieťaťa nemocnica nenapĺňala ani minimálne odborné štandardy pediatrickej ošetrovateľskej starostlivosti – t. j. nemala dostatočne kvalifikovaný personál. Záver vyšetrovania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou potvrdil, že môjmu synovi v NsP, n. o. v Revúcej nebola poskytnutá potrebná zdravotná starostlivosť. Rovnako to potvrdil posudok neurochirurga,  podľa neho „ak by bola dieťaťu poskytnutá odborná lekárska starostlivosť, žilo by“.

Takže čo to vlastne poskytovali v revúckej nemocnici môjmu dieťaťu? Za čo to platím každý mesiac tomuto štátu vysoké zdravotné odvody? Za to, aby na úkor mojej zodpovednej práce zaistil tento štát pohodlné pseudorekreačné „liečby“ alkoholikom, ktorí môžu bez akýchkoľvek obmedzení a čo len minimálnej vlastnej zodpovednosti ťažiť donekonečna v zdravotnom systéme, tváriacom sa ako poistný? Cítim sa zneužívaná takýmto „solidárnym poistným“ systémom a takýmto štátom.

Presne pred 8 mesiacmi,v marci tohto roku – bola to tiež sobota 29. –môjho syna odpojili od prístrojov napriek môjmu nesúhlasu, pretože bol v stave klinickej smrti. Ten mu privodila lekárka revúckej nemocnice svojim neodborným postupom, pri ktorom nesprávne diagnostikovala a následne aj nesprávne liečila moje dieťa dva dni predtým.

Pritom my sme sa doteraz nedočkali žiadneho ospravedlnenia od nikoho z tých, ktorí majú svoj podiel viny na smrti nášho dieťaťa.  Ani od revúckej nemocnice, ani od jej konkrétnych zdravotníckych pracovníkov, ktorí Maroškovu smrť priamo spôsobili. Práve naopak, lekárka tam pracuje ďalej napriek veľmi pokročilému veku a trestnému stíhaniu za smrť nášho syna. Jej vykrúcanie spôsobuje predlžovanie vyšetrovania a moja rodina tým trpí. A to nehovorím o možných súdnych ťahaniciach, ktoré by mohli trvať roky pri neserióznej slovenskej legislatíve, chrániacej viac práva vrahov ako ich obetí. Nepretržité jatrenie rany, existenčné problémy a neustále zažívanie sklamania z nečestného prístupu spoločnosti k ľuďom ako sme my, ktorým lekári ublížili a štát vinníkom umožňuje dlhodobo unikať prevzatiu zodpovednosti. Začínam plne chápať tých, ktorí berú spravodlivosť do svojich vlastných rúk, pretože spoločnosť nie je schopná či ochotná im ju pomôcť nastoliť primeraným spôsobom v primeranej dobe.

Nepriznanie si chyby otvorene a čestne v prípade zjavného pochybenia chápem ako neúctu k môjmu synovi a mojej rodine, t. j. ako bezohľadnosť a nečestný úmysel zo strany nemocnice a jej konkrétnych zamestnancov. A i ako potvrdenie ich neodbornosti – pretože nepriznanie si chyby vyvoláva u mňa pochybnosti aj o tom, či nemocnica a jej „odborníci“ doteraz vôbec sami pochopili, že spravili chybu. Ak to nepochopili, tak sú v riziku, že tú istú chybu opäť zopakujú a zabijú takýmto spôsobom dieťa niekomu ďalšiemu.

Možno v prvej chvíli – ak by si bola nemocnica a konkrétna lekárka sami ihneď priznali otvorene chybu a ospravedlnili sa nám úprimne priamo v tej situácii – bola by som upustila od ďalších krokov, pretože syna nám nič na svete nevráti. Ibaže správanie sa manažmentu nemocnice aj ich prieťahy okolo riešenia veci postupne posilňovali našu bolesť a môj hnev. A vo chvíli, keď nemocnica dala médiám stanovisko, v ktorom namiesto vyjadrenia o nimi poskytnutej zdravotnej starostlivosti sa snaží manipulovať vyjadreniami o zníženej kvalite života môjho syna, som sa rozhodla, že mám toho práve dosť. Je až smiešne ako sa v dôsledku svojej komunikačnej neschopnosti a neodbornosti nemocnica sama podieľa na násobení svojich problémov.

A rovnako dotyčná lekárka, ktorá smrť môjho dieťaťa zavinila. Naťahuje čas, neberie žiadny ohľad na situáciu mojej rodiny.

Som zúfalá z toho, ako sa riešenie veci predlžuje a ja vidím utrpenie mojich detí z celej tej situácie. Maroško mi neskutočne chýba – párkrát za deň prichádzajú náhle návaly plaču, ktoré nedokážem ovládnuť, hoci sa o tom snažím. Slzy sa mi tisnú do očí na ulici, v obchode, v autobuse. Ani neviem zrátať koľko krát denne sa Maroškovi v duchu prihováram – dieťa moje, prosím, vráť sa mi. Bez neho pre mňa nič nemá zmysel. A cítim neskutočný hnev na vinníkov jeho smrti priamych aj nepriamych, zaplavuje ma náhle počas dňa občas až natoľko, že sa niekedy ani nedokážem nadýchnuť.

Nemám dôvod brať ohľad na žiadneho z vinníkov. Filozofovanie ako Boh iste raz zariadi spravodlivosť prenechám iným. Ja si myslím, že má Boh dosť iných vecí na riešenie a preto ho nebudem zbytočne zaťažovať vecami, ktoré dokážem zariadiť sama.

Takže experti zrejme budú vedieť o čom teraz hovorím – podľa systému OADS – poznám vinníkov a cítim sa oprávnená žiadať spravodlivosť pre moje dieťa, mám rozanalyzované možné alternatívy riešenia v tomto štáte a ich účinnosť i dôsledky, som si vedomá môjho potenciálu spravodlivosť nastoliť. A som odhodlaná sa o to  postarať.

Postarám sa o nastolenie spravodlivosti voči každému z vinníkov za akúkoľvek cenu.

Predná Hora, 29.11.2014