otvorene

Mnohí homosexuálne orientovaní ľudia žijú medzi nami usporiadaným spôsobom života, pomaly sa dostávali do povedomia spoločnosti „že existujú“. Spomeňte si, ako sme na Slovensku kedysi vnímali prvých Vietnamcov, Číňanov či černochov medzi nami. Boli „iní“. No prijali sme ich medzi seba a dnes žiadnemu rozumnému človeku nenapadne ich vnímať nepriateľsky. Ja si rozhodne nemyslím, že Slováci sú nejakí zlí, necitliví a neohľaduplní ľudia.

Položme si preto k problematike pár logických otázok.

Otázka č. 1 – Je boj proti niečomu správna stratégia riešenia akéhokoľvek problému?

Čas potrebný na zmenu vnímania a myslenia ľudí sa nedá jednoducho preskočiť, ani zákonom posunúť. Toto LGBT komunita zrejme nechápe alebo odmieta akceptovať a prehnane začali „tlačiť na pílu“ v snahe získať „rovnoprávnosť“ – podľa môjho názoru v úplne nepripravenej spoločnosti. Preto ľudia na Slovensku ich požiadavky vnímajú teraz ako ohrozenie tradičnej rodiny. Namiesto postupného získavania si ostatných pre uvažovanie o ich životnej situácii a s ňou spojených požiadavkách či argumentovania, aby v referende získali hlasy ľudí, spustili BOJ proti niečomu, nie za niečo.

Už táto samotná skutočnosť vysiela o nich nie dobrý signál. A že boj naberá na obrátkach o tom svedčia rôzne medializované vyhlásenia viac či menej známych osobností v ich prospech. Myslím, že rovnaký priestor na vyjadrovanie názorov by mal byť mediálne poskytnutý aj priaznivcom druhej strane – ľuďom stotožňujúcim sa s názormi Aliancie za rodinu.

Na druhej strane – nepochybujem o tom, že podaktoré osobnosti a ich medializované názory určite nie sú na prospech LGBT komunite, pretože verejnosťou nie sú pokladané za žiadne morálne autority, práve naopak. Keby som kopala za LGBT komunitu, určite by som ich verejne vystúpiť „za našu vec“ nenechala. Pani Flašíková – Beňová je toho žiarivým príkladom – svojim vyjadrovaním sa o cirkevných hodnostároch jednoducho stratila aj zvyšky mojej úcty k nej. A to nie som katolíčka. Nejde totiž len o myšlienku, ale aj o  kultivovaný spôsob jej vyjadrenia. A ten u spomenutej pani bol – nuž, radšej nekomentujem (výstižné je v tomto smere príslovie: „vtáka poznáš po perí, človeka po reči“).

Teraz tento boj nabral neférové obrátky. Neumožnenie vystúpiť Aliancii za rodinu mediálne pokladám za neférové. Každý má mať právo pri referende vysvetliť národu svoje návrhy a myšlienky. Neberiem argument LGBT komunity, že na mediálnu prezentáciu financie nemajú. Môžu ich získavať od tých, ktorí ich názory verejne podporujú. Peňazí títo ľudia majú dosť, takže nevidím to ako problém peňazí. Nie je problém žiadať od televízie (prinajmenšom tej verejnoprávnej) – aby sa udiali také diskusie pred referendom, ktoré poskytnú priestor účastníkom z oboch strán bezplatne.

Každý má mať právo pri referende vysvetliť národu svoje návrhy a myšlienky. Rovnako to môže využiť aj LGBT komunita. Je ich problém, ak tak spraviť nechcú – a brániť kvôli tomu vystúpiť druhej strane je nedemokratické.

Som zvedavá, či rovnako bude postupovať televízia aj v prípade, že sa niektorý z uchádzačov vo voľbách do parlamentu nebude chcieť verejne prezentovať. Či tiež potom televízia neumožní ostatným uchádzačov žiadne televízne diskusie, platené reklamy a podobne. Ak ma pamäť neklame, v minulých parlamentných voľbách bol v takejto situácii prístup a postup úplne odlišný – ak niekto chce, nech sa prezentuje, ak niekto nie, je to jeho vec – možnosť prezentovať sa dostal.

Vzhľadom k rozsahu problematiky pokračovanie bude v nasledujúcom článku blogu.

Predná Hora, 16.1.2015