otvorene

Ako som už v predchádzajúcom článku k téme – Referendum 1. uviedla – položme si k problematike pár logických otázok. Dnes pokračujem ďalšími otázkami, na ktoré hľadám odpoveď.

Otázka č. 2 – Čo robia LGBT komunity pre to, aby ich spoločnosť pochopila a prijala?

Faktom hodným zamyslenia je i to, či samotné LGBT komunity robia maximum pre to, aby ich spoločnosť pozitívne prijala. Zrejme každý z nás pozná nejakých homosexuálne orientovaných ľudí, ide len o to, či svoju orientáciu zverejnia okoliu alebo ju udržujú v tajnosti. Žijú medzi nami,  nie na pustom ostrove. Aj ja takých ľudí poznám a vážim si ich.

Druhá vec je ale spôsob, akým sa LGBT komunita prezentuje verejnosti. Dúhový pochod – presnejšie v ňom sa predvádzajúci podaktorí jednotlivci – aj vo mne vyvolávajú až zhnusenie. Extrémne výstredný spôsob (ne)oblečenia, pomaľovania a hlavne vulgárnosť správania sa niektorých účastníkov má ďaleko od snahy začleniť sa do bežného života spoločnosti a byť ňou prijatý (čo by podľa môjho názoru bola efektívna stratégia pre napĺňanie svojich práv).

Ľudia, ktorí chcú byť spoločnosťou vnímaní seriózne,musia vedieť zvážiť -či prezentujú korektne verejne svoje požiadavky a ich oprávnenosť, alebo či organizujú karneval.

Myslím si, že niektorí ľudia z „menšiny“ LGBT by mali zvážiť aj svoje bežné vystupovanie na verejnosti – pokladáte naozaj za verejne vhodné správanie vášnivé bozkávanie sa v kaviarni? Ja teda nie. Myslím si, že presexualizované správanie sa na verejnosti je neprimerané a že majiteľ kaviarne má plné právo vykázať vášnivo sa bozkávajúci párik – nie kvôli ich homosexualite, ale pre nevhodnosť ich správania sa na verejnosti.

Hlasné vykrikovanie „ja mám práva, mám práva, mám práva“ LGBT komunite u nás takisto nijako nepomôže, skôr naopak – pretože je slovenskou verejnosťou v súčasnosti vnímané hodne nepriaznivo aj bez LGBT komunít. A samozrejme je dôležité si uvedomiť, že práva majú nielen LGBT, ale aj tí ostatní, ktorí tvoria väčšinu.

Domnievam sa, že je potrebné otvorene a pravdivo v spoločnosti diskutovať o právach rôznych „menšín“ a  rôznych skupín v spoločnosti – aj o primeranosti ich požiadaviek. Myslím si totiž, že podľa platnej legislatívy LGBT komunitu nemožno definovať ako menšinu, len ako skupinu v spoločnosti.

Ja mám napríklad obavu z toho, aby nám nevybehli s požiadavkou „svojich ľudských práv“ aj pedofili, pretože sa o to v niektorých krajinách už snažia. Kto a ako v tejto spoločnosti zaistí, aby sa to nestalo?

Veľmi ťažko sa však diskutuje v spoločnosti, kde zo strany LGBT akýkoľvek iný otvorene prejavený názor je napádaný aj s jeho autorom.

Otázka č. 3 – Ako by sa žilo dieťaťu na Slovensku v LGBT rodine, či nebodaj komunite?

Keďže sa medializujú informácie i o akýchsi skupinách osôb vo vzťahu k adopcii, priznávam, že nemám jasno o akých „skupinách osôb“ sa to uvažuje.

Zostávam preto len pri úvahe o „rodine“.

Každé dieťa má právo na život i právo na svojich biologických rodičov – malo by poznať ich, žiť s nimi, ak je to možné. Spoločnosť by mala dieťa podporovať v maximálnej možnej miere, aby vo svojej pôvodnej rodine zostať mohlo.

Naša spoločnosť je značne konzervatívna. Neviem si predstaviť situáciu, že by dieťa v súčasnosti v nejakom slovenskom malom mestečku či na dedine malo dvoch ockov alebo dve mamky (a je jedno, či sa bude aspoň vyjadrovať o ockovi alebo mamke, alebo bude ostatným deťom vykladať, že nemá oca a mamu, ale má rodiča 1 a 2). Obávam sa, že by to pre také dieťa bolo dosť traumatizujúce v podmienkach tejto spoločnosti.

Náš spôsob života je nastavený na tradičnú rodinu. Ani zďaleka však nejde len o nejaký zákon, ktorý by akúkoľvek zmenu v tomto smere riešil. Problematika má hlboké korene v našom spôsobe myslenia, v našom bežnom živote. Zoberme si len taký šlabikár – mama má Emu, Ema má mamu. Poznáte, nie? Prepíšeme azda šlabikár – Ema má rodiča jedna alebo dva? Alebo tam doplníme ďalšiu vetu – v záujme práv LGBT – Janko nemá mamu, ale Jožka a Paľka? Deti z tradičnej rodiny predsa mamu obvykle majú, prečo by sme ich mali učiť niečo také?

Ja nemám správne odpovede na všetky otázky – píšem len svoj pohľad na veci a vynára sa mi pri tom množstvo otázok.

Otvorene a dlhodobo musíme hľadať odpovede na všetky sporné otázky. Skutočne si myslím, že mnohé z nich nám ukáže čas. Pretože určite sú i na Slovensku homosexuálne páry, s ktorými žijú v spoločnej domácnosti deti niektorého z partnerov či partneriek. Neverím, že by to nejakému súdne uvažujúcemu človeku prekážalo a chcel by im deti odnímať. Či ich nejako takýto spôsob života poznačí, to neviem posúdiť. Namiesto dúhových pochodov by som však zo strany LGBT uvítala „pre búranie mýtov nás, tých z druhej strany“ skôr osobné prezentovanie skúseností detí, ktoré v takýchto rodinách vyrástli – ako to zvládali, ako to prežívali, aké ťažkosti riešili… Alebo aj odvaha ukázať verejnosti trochu zo svojho života u tých rodín, ktoré takto žijú, možno by sa tým problematika a ťažkosti, na ktoré narážajú v bežnom živote, stala pre tých ostatných pochopiteľnejšia.

Otázka č. 4 – Je otázka práv LGBT komunity len otázkou ich práv?

Ja si myslím, že nie je. Určite väčšina ľudí nemá nič proti tomu, aby mohli takéto partnerské dvojice medzi sebou mať usporiadané spolužitie – dediť majetok navzájom, získať o svojom partnerovi informácie v prípade choroby od lekára. Podľa medializovaných údajov však aj v súčasnosti všetky tieto veci zaistiť homosexuálne páry vedia – tak neviem ako to je v skutočnosti.

Mnohí namietajú proti tomu, aby sa zväzok dvoch homosexuálnych partnerov nazýval manželstvom – a to pokladám za správne aj ja. Nevidím dôvod rozširovať pôvodnú definíciu manželstva – veď svoj zväzok môžu pomenovať homosexuálni partneri ako „partnerstvo“. Manželstvo je – a verím, že aj bude – len zväzok muža a ženy. Homosexuálne páry dieťa splodiť spolu nemôžu, poskytli by mu len náhradnú starostlivosť – ak by mohli realizovať adopcie.

A neviem si ani predstaviť, že tak odbrzdene sa správajúci jednotlivci – ako sa verejne prezentujú niektorí z nich na dúhových pochodoch – by viedli niekde do školy za ruku „svoje“ dieťa vďaka tomu, že som za to zdvihla i ja ruku. Dieťa nie je vec, nemožno si ho zadovážiť ako auto alebo farbu na vlasy.

A naozaj sa obávam, že by mohla u nás nastať situácia, v ktorej by úradníci posudzujúci adopcie radšej deti i nevhodným párom, len aby neboli obvinení z diskriminácie homosexuálov.

O všetkých týchto veciach je potrebné diskutovať. Myslím si, že korektným a naozaj prínosným krokom v tejto chvíli by bolo zorganizovanie spoločného stola – aspoň jednej naživo vysielanej diskusie vo verejnoprávnej televízii v podvečernom čase s obomi zainteresovanými stranami spoločne, aby si verejnosť mohla niektoré sporné otázky ujasniť. Ešte pred referendom.

Predná Hora, 19.1.2014

P.S.: Nezvyknem reagovať v diskusii, najmä nie na podnety bez mena a priezviska – ako som to vysvetlila opakovane v mojom blogu – spravím však výnimku

Pán Milan1 – príliš dobre rozumiem, aké to je byť obeťou nespravodlivého spoločenského mechanizmu ako matka dieťaťa zabitého v slovenskom zdravotníctve. Práve preto píšem tento blog, aby som pomohla ďalším obetiam pochybení lekárov – a verte, že to pre mňa nie je jednoduché.

Preto sa aj úprimne snažím načúvať hlasom všetkých. Možno máte pravdu v tom, že sa v mojom blogu vo vzťahu ku LGBT komunite vyskytujú nejaké predsudky – práve preto pokladám rozumný a pokojný, konštruktívny dialóg oboch strán za dôležitý a prínosný. Aby sme zistili, v čom je to možno inak…