otvorene

Násilie voči ženám je trestný čin.

Ibaže spôsob, akým Slovenská republika rieši násilie voči ženám, je presne odrazom jej postoja ku akémukoľvek páchateľovi. V tomto štáte sa skrátka – ako som to už napísala v jednom z mojich predchádzajúcich blogov – oplatí byť páchateľom trestného činu.

Namiesto páchateľa z domu musí odísť do cudzieho prostredia obeť – týraná žena a často aj deti. Ocitnú sa tak vo vysoko stresovej situácii bez akýchkoľvek oporných mechanizmov – dôverne známeho prostredia, kamarátov, aj domova.

Mechanizmus riešenia veci by mal byť z môjho pohľadu úplne opačný – pri zistení násilia je potrebné bezodkladne transportovať a dlhodobejšie ponechať mimo pôvodného prostredia násilníka.

Práve v týchto prípadoch by bol namieste samosudca a agresor by mal bezodkladne získať od spoločnosti ako „darček“ povinný trojmesačný pobyt v zariadení s intenzívnym celodenným programom, v ktorom by samozrejme absolvoval odborný program na znižovanie impulzívnych či agresívnych reakcií, ale zároveň by si tento pobyt sám aj zaplatil – odpracoval. Bol by dostatok času na to, aby bola zrealizovaná nielen odborná diagnostika osobnosti páchateľa a súvisu jeho násilného správania, spúšťačov, ale mal by aj možnosť uvažovať o doterajšom spôsobe života s odstupom.

Zároveň by paralelne bezodkladne mala dostať komplexnú a intenzívnu odbornú pomoc aj týraná žena a deti. Zrejme by bolo vhodné vytvoriť nejaký fond, alebo mechanizmus finančnej pomoci, aby rodina po odchode agresora nebola v situácii, že nedokážu zaplatiť náklady za byt a podobne. V priebehu troch mesiacov by mala táto žena nájsť východisko, ktoré bude sama schopná prakticky realizovať. V prípade návratu agresora do rodiny späť by mala celá rodina pokračovať v odbornom programe pomoci ešte pol roka, aby sa predišlo opätovným ťažkostiam.

Signál, že správanie páchateľov nie je v poriadku, by však páchateľom mala dať predovšetkým spoločnosť. Celý mechanizmus, akým táto spoločnosť pristupuje k páchateľom, má pochybný morálny základ. Jednoducho musí platiť, že zlo má byť potrestané. A zlo má byť aj jasne označené v správaní páchateľa – aby tento pochopil, čo je v jeho skutkoch zlé a dokázal svoje správanie zmeniť, musí prijať vinu. T. j. uvedomiť si, priznať sám sebe i svojmu okoliu a spoločnosti, že urobil vec, ktorá nie je správna. Až tak sa môže následne odraziť k druhému kroku – rozhodnutiu takéto konanie neopakovať.

Skutočne nerozumiem tejto prehnane tolerantnej a z môjho pohľadu nesprávnej pozícii páchateľa v slovenskej spoločnosti. Doplácajú na ňu obete.

Agresivita sa veľmi často spája s pitím alkoholu. Ale pripomeňte mi, vo vzťahu ku represívnym opatreniam – viete o niekom, kto na Slovensku bol potrestaný napríklad za to, že podáva alkohol osobám podnapilým? Práve táto chorá tolerancia nielen k násiliu, ale aj ku jeho sprievodným javom, umožňuje bujnieť násiliu voči ženám v spoločnosti. Taktiež sa ožranom znovu a znovu skladáme na pseudorekreačné liečenia, namiesto toho, aby sme ich donútili prevziať za svoje správanie zodpovednosť a minimálne od tretej liečby si ju plne hradiť, ako je to aj vo vyspelých krjainách, kde existuje systém malusov a bonusov v zdravotnom poistení, zvýhodňujúci „tých zodpovedných“. U nás, žiaľ, stále platí systém, ktorý zvýhodňuje tých nezodpovedných.

P.S.:

Mimochodom, číslo 0800 212 212 je bezplatná linka pomoci, kam možno prípady týrania nahlasovať. Teraz to už viete.

E. K. I.    Predná Hora, 25.4.2015