Do zdravotníctva zavial nový vietor.
Nový minister s tvárou pokrového hráča zjavne vie, čo robí. A niekoľko krokov dopredu nepochybne mal v tejto partii dôsledne premyslených ešte predtým, než vykročil do tejto svojej funkcie. Aj ich začal realizovať – a to podstatne razantnejšie, ako si verejnosť uvedomuje, či ako je informovaná.
Takže z môjho pohľadu zatiaľ minister koná múdro a rozhľadene, nuž je to skúsený krízový manažér.
Neviem ale, či mu priať šťastie – obávam sa, ľudia, toho, že pri ním realizovaných opatreniach bude brať príliš málo ohľadu na reálnu životnú situáciu obyčajných ľudí a podaktoré jeho kroky im prinesú ešte zhoršenie ich postavenia a napĺňania potrieb v zdravotníctve. Kiež by som bola zlým prorokom.
Tento jeho manažérsky rozlet ešte môže pribrzdiť skutočnosť, že nebude vôľa meniť zo strany tých hore to, čo je meniť nevyhnutné. Tak uvidíme.
Ak povieme A, musíme povedať aj B.
Minister zrušil zmluvu na dodávku informačného systému na vydávanie a správu čipových kartičiek poistenca eHealth.
Ibaže dnes v zdravotníctve nejde len o to, či odíde nejaká osoba z teplého miesta a nahradí ju niekto iný, alebo či sa nejaká zmluva zruší. Ide aj o to, že pri zrušení nevýhodných zmlúv musí štát nájsť razanciu pri trestaní tých, ktorí nevýhodné zmluvy uzavierali. Pretože za eHealth si niekto nabalí vrecká, aj keď neuzrie svetlo sveta jediná kartička toho systému –
Kladiete si otázku ako je to možné spolu so mnou? Veď pri uzatváraní zmlúv by malo Národné centrum zdravotníckych informácií, respektíve Ministerstvo zdravotníctva, mať nejaké právne služby. A niekoho, kto konkrétne zodpovedá v prípade, že sa ním podpisovaná zmluva javí ako nevýhodná pre štát, t. j. pre nás všetkých.
A navyše nie všetci zdravotnícki odborníci tento systém pokladajú za pomoc pacientom (napríklad Andrej Janco, prezident SLÚŠ tvrdí, že elektronicky dostupné údaje môžu byť pre pacientov i ohrozením – poukázala som na to v článku:
MHD či mercedes?
Ďalšou nášľapnou mínou pre ministra môže byť vôbec filozofia slovenského zdravotníctva. Ak totiž hovorí o tom, že za poplatok v MHD sa nemožno viezť mercedesom, potom je potrebné nájsť odvahu povedať nahlas, či vôbec v slovenskom zdravotníctve máme zavedený poistný systém.
Podľa môjho názoru nie – ako som už párkrát jasne povedala v mojom blogu. Tzv. „zdravotné odvody“ sú z môjho pohľadu len dodatočnou daňou pre vybranú skupinu občanov – nezmyselnou a nespravodlivou. Zaviesť poistný systém na Slovensku bude pekná fuška, nielen preto, že premiérom realizovanými krokmi o neplatení zdravotných odvodov ľuďmi s nízkou mzdou sa vzďaľujeme filozofii poistenia v systéme. Ale tiež preto, že poistný systém vo vyspelých krajinách je motivačný – t. j. vychádza z malusov alebo bonusov, takže zodpovedne voči svojmu zdraviu sa správajúci poistenec je zvýhodnený. Kým u nás má výhody ten, kto sa správa málo zodpovedne, neplatí, no čerpáááá…ááá…
A tak to potom v slovenskej spoločnosti vyzerá.
– že rodiny s postihnutými či inak vážne chorými deťmi sa doprosujú cez médiá súcitu verejnosti, aby im prispeli na potrebné terapie. Napríklad na delfínoterapiu pre autistov si tento štát a jeho zdravotné poisťovne nedokážu peniaze nájsť – ale zato pre alkoholikov plne hradia nelimitovaný počet liečieb, takže motivácia správať sa zodpovedne je v tomto smere pre nich nulová.
K nášľapným mínam zdravotníctva nepochybne patrí aj správanie sa zdravotníkov a ich vzdelanosť.
Ako je možné, že hrubé neznalosti majú ľudia s dlhoročnou praxou, atestáciami, vedúci zamestnanci – ako v prípade preukázaného pochybenia, ktoré stálo život moje dieťa v revúckej nemocnici? Aká je kvalita ich vzdelávaní a preskúšavania? Veď tu nejde o polievku, ktorú v prípade presolenia vyhodíte, ale o ľudské životy. Takže kritériá výberu zamestnancov aj ich preškoľovania musia byť veľmi prísne.
V nemocniciach sa nemá čo motať nedoškolený či prestarnutý personál.
A už vôbec niet čo polemizovať o úrovni komunikácie a správania sa zdravotníkov – tam niet žiadnych ospravedlnení. Na mieste ministra by som komunikačné tréningy pre zdravotníkov v nemocniciach skutočne zaviedla.
Ďalšou veľkou nášľapnou mínou pre ministra budú zadĺžené slovenské nemocnice.
Hovorí sa o štátnych, ale aj neštátne nemocnice plodia dlhy, z ktorých sa Sociálna poisťovňa nedokáže účinne vymotať pre ruky zviazané neexukovateľnosťou takýchto pochybne vedených firiem.
To, čo je potrebné spraviť v slovenských nemocniciach, je zrejmé, na ich čelo sa musia postaviť ľudia manažérsky rozhľadení a zdatní – nie figúrky mávajúce správnou straníckou knižkou.
Nový minister zdravotníctva prichádza do situácie, že ho čaká parádny dlh v nemocniciach – podľa medializovaných informácií cca 500 miliónov + 100 miliónov chýbajúcich na platy zdravotníkov. Nebude to mať určite ľahké nový minister.
Mohla by som vám porozprávať príbeh je o tom, že dlh nemocníc nemusel takto narastať a problémy sa takto kumulovať, aj o tom, ako som podala podnet na vládu SR a ďalšie osoby, ktoré z titulu svojej funkcie vo veci mali konať a nekonali (napríklad generálny prokurátor). A samozrejme o tom, ako to vyšetrovatelia dovyšetrovali.
Moje podanie vyšetroval Odbor kriminálnej polície v Bratislave a došli k záveru, že neodvádzanie poistných odvodov za zamestnancov je závažné a spoločensky nebezpečné konanie so značne negatívnym dosahom na občanov (aby nie – tie dlhy totiž splatia len daňoví poplatníci a takisto aj na dlhy nemocníc v Sociálnej poisťovni doplácajú tí poctivo platiaci!).
Prišli tiež k úžasnému poznatku, že podanie trestného oznámenia by malo byť poslednou možnosťou (ultima ratio) – nuž aká možnosť je predposledná? Nakopať také vlády do zadku?
Nepodarilo sa im napriek skoro polročnému vyšetrovaniu preukázať úmyselnosť konania dotyčných činiteľov.
Podľa môjho názoru sa úmyselnosť zavinenia preukazuje v činnosti vlády vo vzťahu ku zadlžovaniu nemocníc už tým, že včas a efektívne nekoná – minimálne v prípade verejne známeho ohrozenia – akým zadlžovanie nemocníc nepochybne je – aby nejakým škodám predišla, t. j. keďže vláda je koncepčné centrum a v nej sú vládni činitelia, platení z našich daní za koordinovanie a kontrolovanie výkonnej moci priamo voči vykonávateľom štátnej správy, alebo nepriamo voči nepodriadeným subjektom (obce samosprávne kraje, atď.), ktorí by mali z titulu svojej funkcie koncepčne konať.
Navyše, keďže skutková podstata trestného činu musí súvisieť aj s jednou z troch taxatívne vymedzených foriem konania – a jednou z nich je úmysel zadovážiť inému neoprávnený prospech – o nenaplnení tejto skutkovej podstaty trestného činu tiež skutočne pochybujem. Neštátne nemocnice neoprávnene získavajú prospech zo skutočnosti, že dlžia poistné odvody Sociálnej poisťovni a pritom ich zamestnanci dostávajú nielen základné platy, ale aj príplatky, osobné hodnotenia aj odmeny.
Nuž, takto šafáriť by vedel každý.
Ďalším pozoruhodným konštatovaním, vyplývajúcim z vyšetrovania je, že generálny prokurátor je síce oprávnený predkladať podnety na prijatie zákonov, či ich zmeny, ALE NIE JE TO JEHO POVINNOSŤ. Žiadny zákon mu takúto povinnosť neukladá.
Ľudia, no načo nám je taký generálny prokurátor, ktorého si síce z našich daní platíme, aby nás zastupoval, ale on nie je povinný pre nás niektoré potrebné veci robiť???!
Nie je najvyšší čas položiť si otázku KEDY dôjde alobal a zmeniť to?
P.S.: Alebo si radšej povieme: Vážte si svoju vládu, občania. Všade inde by ste si za cirkusové predstavenia museli platiť???!
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 1.4.2016
Celá debata | RSS tejto debaty