otvorene

Hm, dnes bola zvláštna noc.

Silný chladný vietor  ňou blúdil. Zrejme hľadal odpovede, ako ja.

Bola naozaj zvláštna noc.

Nedokázala som spať, ktovie prečo. Aj na mňa neobvykle skoro – už po polnoci (bežne vstávam okolo druhej v noci) – som bola hore.

A zvláštne bolo i to, že som nič nepísala.

Výnimočne nič (aj tento článok na blog píšem len o 5,15) – stála som na balkóne a dívala som sa do čierno-čiernej tmy prednohorských lesov. Všetko to pôsobilo až neskutočným dojmom – stromy ticho šumeli občasným náporom vetra, kukučka mala zrejme nočnú šichtu a jej hlas sa rozliehal doďaleka naliehavo, znovu a znovu.

Len som tak stála na balkóne a celým svojim srdcom som privolávala moje dieťa. Spravila by som čokoľvek, aby som bola zasa s Maroškom a robila som pre to od jeho smrti veľa – lenže v našej situácii nebolo reálne mať ďalšie dieťa a spriaznenú, paralelnú dušu som tiež v danom čase nedokázala nájsť. Stretneme sa až po smrti? Pre milovníkov happyendov – nie, neplánovala som skákať z balkóna, bývame iba na 1. poschodí. Len som tam stála a dívala som sa do tmy…

A tak som uvažovala o mojich snoch a plánoch. O tom, čo ešte vlastne v živote chcem.

Čo poviete, je dobré mať v živote sny a plány?

Ich nenaplnenie môže byť sklamaním… Na druhej strane však nesnívať o ničom a iba čakať, čo život prinesie…

Ja sny a plány pokladám pre seba za dôležité. Myslím, že je dobré si ich uchovávať a chrániť. Mali by kráčať životom s nami. A aj som vždy v priebehu života mala malé aj veľké sny a plány.

Čo s mojimi malými snami a plánmi?

Moje malé sny a plány často plním – ak ich sľúbim sebe alebo niekomu inému, tak ich napĺňam. Som vytrvalá a spoľahlivá – ak niečo sľúbim, splním to. Určite. Vždy. Zemetrasenie, tornádo, či iné nepredvídateľné vonkajšie okolnosti, ma pri plnení sľubu, pravdaže, zdržia, ale potom pokračujem v jeho plnení. Na druhej strane zasa – nepodarí sa vám vylákať zo mňa sľub len tak ľahko – sľubujem premyslene, nie každému a nie hocičo.

A tie moje veľké sny a plány?

Prezradím vám môj veľký tajný sen, chcete?  Viem presne, čo a kde by som chcela naozaj robiť. Venovala by som sa projektu Územie anjelov. Nápad ku mne prišiel mesiac po smrti môjho syna. Viac vám o ňom nenapíšem, ale mám ho premyslený a pokladám ho za naozaj úžasný aj zmysluplný, dokázala by som ho postupne budovať, dokonca som začiatkom minulého roka zozbierala množstvo podkladov k nemu, aj som prvé kroky spravila.

Ale potom som pochopila limity svojej situácie – na taký projekt by som potrebovala skutočne pevnú pôdu pod nohami – spoľahlivú oporu, silné zázemie, jednoducho šťastnú konšteláciu hviezd v živote. Tak v tom teraz nepokračujem. Zostáva iba v mojom srdci – spolu s mojim synom. Do konca dní. Navždy.

P.S.: Hej, ešte ďalšiu dvojjedenástku článkov budem písať, kým plynie čas – súdy v SR skrátka  trvajú… Popri NKD to bude aj jedenástka Len tak.

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 4.5.2016