otvorene

Ach, to bol deň…

Ak vám je povedomý tento povzdych, máte poznanie takých dní zrejme overené v praxi. Máte s tým vlastnú skúsenosť?

Hm, dnes to vyzerá tak, že sa budeme baviť o „ach, to bol deň“ dňoch, ale i o čiernych labutiach, a kadečom (teda pôvodne to dnes ráno bola zaujímavá úvaha o zakliatych žabách, i v tom názve, ale popoludní som to rýchlo zmenila).

No – a teraz chvíľa pravdy – predstavili ste si svoj „ach, to bol deň“ deň mizerný alebo úžasný? Je váš pohľad pesimistický alebo optimistický?

Iste, natíska sa otázka, ktorý z tých dvoch pohľadov sa týka toho môjho povzdychu.

Úprimne povedané – neviem. Šlo sprvu o povzdych k včerajšiemu dňu, ktorý vo mne vyvolal zmätok. Teda odprednášala som dopoludnie OK, ale popoludní som bola myšlienkami úplne mimo. Pod vplyvom mojej prednášky som rozprávala dcéram o technike sprítomnenia – stojac pri sporáku, kde som na masle oprážala varené zemiaky z predošlého dňa. Ako dokonalý vzor sprítomnenia som dcéram na ich opakované upozornenia (že sa pripaľujú zemiaky) poďakovala a stála som pri dymiacej sa panvici spokojne ďalej. Až tretie upozornenie v štýle –„mami, aj my sa rady zoznámime s hasičmi“ ma naozaj sprítomnilo.

Užívali sme si potom s deťmi pohodu až do večera, čítali sme si s Kikou po dlhej, dlhej dobe z Katastrofárov, smiali sme sa (to sú formou scenárov písané úžasné príbehy našej rodiny s bláznivým susedom (fiktívnym) – samozrejme vymyslené).

Zaujímavou verziou príbehu bolo, že sa mi naskytla možnosť prepojiť dve dobré veci

– ísť dnes na konštelácie a potom prespať v BB (kvôli zajtrajšiemu ranému súdu za Maroška) – s pomocou Milana (Milan vedie konštelácie a mám ho moc rada, je to láskavý a čestný človek), zbalila som si veci a … Potom z toho zišlo, zistila som, že na zajtrajšie pojednávanie pôjdem úplne sama, ani naša právnička nemôže prísť a musela som si pripravovať veci. Hej, rada by som si postavila konšteláciu, ale na prvé miesto kladiem povinnosti – som mama a musím brániť svoje dieťa, keď sa už nemôže brániť samé. A tak presedím nad vecami k súdu túto noc v Revúcej a skoro ráno vyrážam autobusom na ten súd.

Viem, mala som pôvodne v úmysle dnes dať NKD 10., ale nevládzem. Počúvala som nahrávku z posledného pojednávania, znovu a znovu. Jasné, už zasa plačem, cítim sa hrozne vyčerpaná a zúfalá. Je ťažké byť na takéto veci sama, v tejto chvíli to naozaj nezvládam.

Dám z toho aspoň jednu vec, aby ste pochopili, čo je pre mňa také zničujúce:

Obžalovaná lekárka  tvrdí – presnejšie jej obhajca na nahrávke z pojednávania – že nezavinila smrť môjho syna, lebo zomrel v dôsledku odpojenia od prístrojov a nie ona ho odpojila od prístrojov. Takže ak niekto nesie priamu zodpovednosť za úmrtie pacienta, podľa nich je to osoba, ktorá môjho syna priamo odpojila od prístrojov, aj s osobou, ktorá na to dala pokyn.

Vraj „keby ho neodpojili od prístrojov, bola by kvalita jeho života iná (t. j. bol by iba na prístrojoch), ale žil by“. Toto pokladám za cynizmus najhrubšieho zrna, je to obludné, vyprodukovať takéto niečo. Tá osoba zavinila smrť môjho syna a nielenže sa doteraz neospravedlnila, ale ešte produkuje takéto choré myšlienky.

Nemôžem to v tejto chvíli ďalej analyzovať, lebo by som sa zosypala. Je ťažké byť na ten zajtrajšok sama. Zúfalo by som teraz potrebovala zopár upokojujúcich slov. Ale kamarátka je v nočnej, mama už spí. A tak to zúfalstvo predýchavam.

Hej, a čo čierne labute?

Kdesi v mojom blogu som už spomenula knihu Čierna labuť. Čierne labute sú udalosti, ktorú sú neočakávané, s mimoriadnym dopadom, po ktorých si nachádzame pre ne zdanlivo logické vysvetlenia. Nie, nejdem tu analyzovať ich filozofickú podstatu, ale  použijem len ich časť – hovoria o existencii naivných presvedčení. Takže už viete, dnes som chcela písať o zakliatych žabách a naivných presvedčeniach.

Hej, mám hŕbu naivných presvedčení, napríklad si stále myslím, že ak sa správame voči niekomu čestne, začne sa aj ten druhý správať raz určite čestne voči nám, že vzťahy sú o spoľahlivosti a dôveryhodnosti, že dospelý človek sa správa zodpovedne, aj že dokáže oporu niekedy prijímať a inokedy zasa poskytovať – či hŕbu ďalších podobných nezmyselných očakávaní… Viem, je naivné veriť takým veciam, ale na druhej strane zasa neochránime svoje srdce tým, že sa budeme správať, akoby sme ho sami nemali…

Taleb hovorí, že zmeškaný vlak nás mrzí iba vtedy, ak sa ho snažíme dobehnúť. Nič nedobieham. Je mi len smutno.

Ach, to bol deň…

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 5.7.2016