otvorene

Nie, vonkoncom nie je pravda, že nemám rada Američanov – aj keď sa o americkej politike vyjadrujem výrazne kriticky. Osobne som stretla zopár Američanov, boli to veľmi príjemní ľudia, inteligentní, láskaví, dokázali vložiť dušu do toho, čo robili.

Niekoľko Američanov poznám aj z televíznych kanálov, kde nakupujú sklady, za ktoré ľudia prestali platiť a tak sa dostali do dražby – nákupcovia skladov ich dražia, a v kúpených skladoch nachádzajú rôzne zaujímavé veci. Pozeráme tieto programy občas s mojou najstaršou (dcérou Kikou), pretože nás obe fascinuje kariéra nákupcu skladov. Sú to už naši starí kámoši – Mary a Mou, Brendy a Jared, Berry, Darrel a Brendon, Dave –  milí a obyčajní ľudia, s bežnými ľudskými chybami.

A celkom určite jedného konkrétneho Američana milujem – priznávam to takto verejne – Nata Jessela. Úžasný chlapík. Takže tak – dnes pár slov o jednom skvelom Američanovi, čistých radostiach v našom živote, aj o mojej veľkej radosti.

Niekedy si myslíme, že veci sú uzavreté, definitívne skončené. A nie sú.

Tak ako ja – až do minulého týždňa som za úplne definitívny záver pokladala druhý diel môjho obľúbeného románu o čistých radostiach – Návrat čistých radostí. A predstavte si, náhle som zistila, že Šmíd napísal i tretí diel – pod názvom Údolí nejčistších radostí. To bolo úžasné.

Zvláštne, ako opäť raz zafungovala moja intuícia. Tí, ktorí môj blog dlhšie čítate, to môžete potvrdiť, pretože viete, že dokonca v ktoromsi z nedávnych blogov som spomenula, ako práve Šmídove dve knihy už mesiac ležia na kraji poličky s knihami a mám pocit, že ich mám  znovu čítať. A viem teraz, že touto koincidenciou mi niečo hovorí osud – že niečo, o čom si myslím, že skončilo, v skutočnosti neskončilo a je to pre mňa dôležité. Ibaže ja netuším čo alebo kto to je, pretože som zabalila toho toľko v poslednej dobe, že tomu odkazu osudu zatiaľ nerozumiem. Veď uvidíme, čas ukáže.

Takže zistila som, že Šmíd má i tretí diel. Našťastie kniha nebola vypredaná a internetová predajňa mi ju doručila veľmi pružne, na druhý deň podvečer. No poviem vám – moja kniha ma sprevádzala dokonca i do vane, a potom až do skorých ranných hodín.

Mám rada Šmídov láskavý humor.

Pár slov o Natovi

Ach, áno, už dlho, dlho, dlho milujem Nata Jessela – hlavného hrdinu Šmídovej trilógie, jeho pohľad na život, v ktorom sú pre neho najdôležitejšie „drobné ľudské radosti“.  Na nič sa nehrá, je sám sebou, nad nikoho sa nenadraďuje, správa sa k ostatným láskavo a s pochopením.

Nat je skromný človek, k šťastiu mu stačí málo – putuje ako predajca textilu s levicou Eileen, ktorú našiel opustenú a vyhladovanú pri ceste. Má dobré srdce a podáva ho iným na dlani, nedokázal vysilenú Eileen ponechať osudu a stará sa o ňu obetavo popri svojom putovaní. Určite to nie je jednoduché, ale Nat nemá rád lacné a jednoduché riešenia, je trpezlivý, nevzdáva sa.

Zažíva, pravdaže, kadečo na svojich cestách ako predajca textilu cestujúci po rozľahlom regióne osád v horách – a ešte k tomu s levicou. No vždy zostáva rovným chlapom, ktorý sa čestne stavia ku všetkému dobrému i zlému, čo mu život nadelil. A mal veru od neho nadelené kadečo. V niektorých chvíľach sa s ním smejeme jeho životným peripetiám, v iných zatajíme dych – aby to Nat zvládol, či zdieľame s ním smútok. Jeho hlboká múdrosť a ľudskosť sála zo stránok knihy, Nat patrí k naozaj hrejivým ľuďom, ktorí si dokážu získať naše srdce a zapísať sa do neho navždy. Práve tú jeho úžasnú láskavosť a hrejivosť ľudia  z neho cítia a na svojich cestách Nat nachádza mnoho priateľov.

Pri čítaní tretieho – záverečného dielu knihy, ktorému som dychtivo venovala pozornosť, ma stálo hodne sebadisciplíny, aby som sa nepozrela dozadu, na záver – ako Natov osud končí. Som hlboko súcitný človek, bijem sa ako lev za tých, ktorým je ubližované, za slabých a bezmocných. Neprajem naozaj nikomu v živote nič zlé, ale Natovi prajem hodne, hodne, hodne dobrého. Neviete si ani predstaviť, ako veľmi som si priala, aby Šmíd Nata nenechal v závere knihy zomrieť, ale aby mu doprial veľa životnej radosti a pohody.

Utierala som si slzy v niektorých chvíľach – a poviem vám, veľmi zle sa plače vo vani plnej už vychladnutej vody. Namiesto Eileen, ktorá odišla do levieho neba, ho v tomto dieli trilógie sprevádza malamut Lord – a tým mi je Nat Jessel ešte bližší, aj ja som mala psa Lorda, nemeckú dogu. Fúha, to už je ale dávno – môj Louško, tiež sme spolu kadečo pozažívali.

Potom nadránom – v jednej chvíli, keď sa Nat vracal do osamelej chaty do Kanady, to vyzeralo, že tam zostane už navždy.

Nezostal. Ako to  nakoniec s Natom dopadlo?

Tak vám poviem – Šmíd ma nesklamal. Mám z toho veľkú radosť.

A čo záverom?

Ach, áno – keby boli všetci Američania takí ako Nat Jessel, pokojne by sem mohli emigrovať.

Nat je skrátka nezabudnuteľný človek.

Elena K. Ištvánová         Predná Hora, 6.8.2016