otvorene

Dnes vám zasa spravím radosť – prezradím vám, čo som popoludní robila a ako to môže byť prospešné aj vám – čítala som úžasnú knihu, ku ktorej som sa dnes dostala a o nej píšem tento blog. V logickom slede mojich blogov, ktoré oshovsky prepájajú odvahu s pravdivosťou, dôverou, poznaním a láskou, dnes nasleduje dôvera a poznanie. Ak nie sme odvážni, nemôžeme byť pravdiví, rovnako nemôžeme byť poznávajúci svet, ani dôverujúci či milujúci. Pokúsime sa teraz nájsť prepojenie medzi odvahou, dôverou a poznaním.

Takže dnes o jednej úžasnej knihe a poznaní, že zraniteľnosť nie je našou slabinou, ale najvýznamnejším ukazovateľom a meradlom našej odvahy.

Taký zvláštny deň…

Od rána som mala pocit, že dnešok bude niečím zvláštny, dokonca som o tom písala i mojim priateľom na facebooku. Ale až keď som prišla domov a Kika mi ukázala jej knihy na recenziu, pochopila som, o čom to má byť. Ako zhypnotizovaný had som siahla po jednej z tých troch kníh – s názvom Co tě nezabije, to Tě posílí. Jak zranitelnost utváří náš život a jak ji využít ve svůj prospěch – a čítala som ju bez prestávky, až do poslednej strany.

Poviem vám, veľa čítam, ale táto kniha mi vyrazila dych. Je v nej pomenované to, čo cítim a nad čím uvažujem, natoľko presne, akoby som ju písala ja sama. Prevracia naše predstavy o sebe a svete okolo nás. Hovorí o veciach, o ktorých sa nám hovorí ťažko –  o našej zraniteľnosti  životnými neúspechmi a o našej pravdivosti v týchto životných situáciách.

Každý z nás pozná bolesť…

Všetci poznáme neúspech, sklamanie, žiaľ, bolesť a liečime si odreté kolená, poranené srdce… Z vlastnej skúsenosti vieme, koľko úsilia, síl i času  musíme vynakladať, aby sme sa z nich postupne vyhrabali. Napriek tomu však často uveríme rozprávaniu ako ktosi ľahko, rýchlo a definitívne zúčtoval s ťažkým obdobím. Skutočne veríte tvrdeniu, že bolesť možno len tak prehodiť z pleca na plece a potom sa jej úplne natrvalo zbaviť? Viete predsa dobre, že to tak nie je, sami ste to zažili, rovnako ako ja…

Ľahké zotavenie z bolesti je najhorší a pochybný produkt

Autorka knihy Brené Brown poukazuje, že niet jednoduchého návodu, ktorý by vyhovoval všetkým. Nabáda nás, aby sme vzali na vedomie svoje skutočné rany a svoju skutočnú bolesť.

Odvaha je podľa nej schopnosť vyjsť zo svojej komfortnej zóny. To podľa mňa znamená nielen byť ochotný spraviť niečo, čo bežne nerobím, ale aj zbaviť sa svojho „ochranného štítu“ a ukázať tomu druhému nechránené miesta.

Ako zvýšiť svoju šancu vo vzťahu…

Brené Brown zdôrazňuje, že bolestné pocity – nazýva ich „príbehy hanby“  – sú u žien i mužov niekedy špecifické, u žien sa najčastejšie spájajú so vzhľadom, t. j. s obavami AKO VYZERÁM, mužov zasa najviac trápi obava týkajúca sa sily, t. j. že si o ňom budú myslieť, ŽE JE SLABOCH.

Čo z toho vyplýva? Ak útočíte u partnera či partnerky práve na túto oblasť, zraníte ich závažne. Ak si nechcete zaručene poškodiť vzťahy, vyhnite sa akejkoľvek kritike či aj narážke v danej oblasti. Ak si chcete vzťahy rozvíjať a upevňovať, tak v citlivej oblasti sa vyjadrujte o partnerovi či partnerke vždy iba pochvalne.

Všetci robíme to najlepšie, na čo sa v tej chvíli zmôžeme…

Robím momentálne všetko, čo je v mojich silách. Verím, že i vy. Ak chcem, aby sa niekto zachoval inak a nezachová sa, potom rozumiem, že v jeho silách je momentálne iba to, čo teraz robí. Až toto poznanie nám umožní prestať hodnotiť druhého človeka podľa toho, nakoľko napĺňa naše očakávania aký by mal byť a čo by mal robiť – a dokážeme prijať toho druhého takého, aký naozaj je – pretože robí všetko, čo je momentálne v jeho silách…

Byť zvedavý znamená byť zraniteľný a odvážny…

Zvoliť si byť zvedavý znamená zvoliť si byť zraniteľný, pretože potrebujeme byť dosť odvážni na to, aby sme chceli vedieť viac. Možno spoznávať toho druhého alebo i seba samého. Rovnako i milovať znamená byť zraniteľný a odvážny – ale o tom viac inokedy….

Podľa Brené Brown skutočná vrelosť a láskavosť nastupuje tam, kde končí všetka vyumelkovanosť a „sladkosť“ v štýle „všetko je také úžasné a super“, „nikdy sa neznepokojujem, ani nerozhnevám“.

Presne tak to cítim i ja. Nič nie je horšie ako „radostná komunita“, kde sú všetci „na čosi sa hrajúci“, „medoví,“ „zdanlivo zvládajúci“ a človeku, ktorý otvorene prejaví zraniteľnosť, nepohodu, určite nenačúvajú a namiesto účinnej podpory ho v podstate ešte viac straumatizujú.

Pokladám za dôležitú súčasť svojej integrity, že sa občas znepokojujem, občas plačem a viem sa aj rozhnevať. Sú veci, ktoré mi stoja za to.

Odpúšťanie bolí…

Tu vidím jednu z mimoriadne prínosných častí knihy. Odpúšťanie ľudia často stotožňujú s veľkorysosťou, láskou, ale nie so zármutkom. Autorka knihy však poukazuje, že odpúšťanie znamená ochotu prijať zármutok, možno pochovať svoje očakávania a sny, možno sa vzdať moci, ktorú nám dáva presvedčenie, že máme pravdu. Musí to zomrieť a musí to v nás preto vyvolať zármutok. Odpúšťanie je procesom, v ktorom máme právo cítiť i hnev a nenávisť, pretože intenzita nášho hnevu ukazuje intenzitu našej lásky.

A ako sa spája poznanie s dôverou?

Ponúknuť pomoc je prejav odvahy a súcitenia, rovnako aj požiadanie o pomoc. Žiadať o pomoc znamená riskovať zraniteľnosť a pritom zdvihnúť sa po páde nemôžeme bez pomoci a podpory druhých. To je podľa mňa pravdivé, aj keď tá pomoc a podpora môže mať rôzne formy.

Ľudia žiadajúci o pomoc sú podľa Brené Brown tými, komu môžeme veriť, pretože sú ochotní byť pred nami zraniteľní a jednajú s nami otvorene a úprimne.

Aj s tým plne súhlasím a pokladám to za dôležitú súčasť poznania v spojení s dôverou –  ak nás niekto požiada o pomoc, je to z jeho strany mimoriadny prejav dôvery voči nám a znamená to, že sa pred nami na nič nehrá.

Brené Brown poukazuje, že rovnako je prejavom odvahy byť schopný prijať pomoc. Hovorí o prijímaní a dávaní ako o vyvážených zložkách rôznych oblastí nášho života – či už pevných partnerských vzťahov, alebo i úspešnosti lídrov – je dôležité vedieť dávať i prijímať bez toho, aby nás druhí súdili. Ak nás niekto žiada o pomoc a my ho posudzujeme, správame sa k nemu ako ku menej spoľahlivému, kompetentnému či produktívnemu. Je to teda problém nás samých, nášho uhla pohľadu.

AKO vzniká dôvera?

7 vecí buduje dôveru i sebadôveru – spoľahlivosť, zodpovednosť, mlčanlivosť o dôverných veciach spojených s inými ľuďmi, jasné hranice, veľkorysosť voči iným, neposudzovanie a integrita  ako schopnosť preferovať odvahu.

Vyzdvihuje odvahu a vytrvalosť, húževnatosť. Za húževnatých nepokladá ani emočných stoikov, ani tých, ktorí vybuchujú hnevom, ale tých, ktorí „dokážu pravdivo vypovedať svoj príbeh“ – t. j. dokážu sa ku svojej zraniteľnosti priznať.

Dokážu byť smutní, pretože to nie je nič zlé, všetci sme niekedy smutní a jediné, čo potrebujeme, je môcť o tom hovoriť. Dokážu povedať, že niečo hlboko ľutujú, pretože schopnosť prejaviť a priznať ľútosť je cesta k múdrosti.

A čo je zraniteľnosť?

Zraniteľnosť je vystavenie sa riziku a neistote. Ak sa bojíme byť zraniteľní, potom dookola posudzujeme toho druhého. Odvaha byť zraniteľný znamená „skloniť zbrane zaisťujúce odstup, prejaviť sa pravdivo a vstúpiť na scénu.“

Hej, nie je to jednoduché. Aj zraniteľnosti sa musíme učiť.

A citát, ktorý ma chytil za srdce najviac?

Brené Brown hovorí: „Ukážte mi ženu, ktorá dokáže chápať muža, ktorý sa niečoho bojí a prejavil zraniteľnosť, a ja vám ukážem ženu, ktorá sa naučila žiť so svojou vlastnou zraniteľnosťou a neodvodzuje svoj status  alebo silu od muža.  Ukážte mi muža, ktorý dokáže žene, ktorá sa niečoho obáva, neradiť a namiesto toho jej načúva, a ja vám ukážem muža, ktorému neprekáža jeho zraniteľnosť a nemyslí si, že všetko vie a všetko dokáže.“

A čo záverom?

Nič. Máte azda pocit, že treba ešte niečo dodať? Snáď len úprimné prianie: „Buďte zraniteľní…“

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 2.9.2016