otvorene

Ach, áno, v srdci každého z nás existuje množstvo dvierok, vyhradených pre nám dôležitých ľudí či veci v našom živote. O dvierkach do môjho srdca som raz napísala aj príbeh, ten som však nikdy neuverejnila. V jedenástke blogov V mojom srdci uvažujem o tom, kto a čo všetko je za tými mojimi dvierkami do srdca. Z predchádzajúcich častí tohto blogu už viete, čo sa skrýva za niektorými z mojich dvierok v srdci.

Dnes teda porozprávajme o ďalších dvierkach do môjho (a možno aj vášho, neviem) srdca – dvierkach s nápisom „taký obyčajný život“…

Taký obyčajný život….

Prečo som mu vyhradila v mojom srdci samostatné dvierka? Pretože práve všedný život deň za dňom odhaľuje tie najhlbšie pravdy o nás. Pretože práve náš všedný život ukazuje akí naozaj sme. Pretože nie hŕby múdrych kníh, ale práve obyčajný život, ktorý žijeme, nám pomáha zmúdrieť.

Čo je obyčajný život…

Už som párkrát písala v tomto blogu o tom, že nie senzačné adrenalíny a mimoriadne zážitky, ale práve obyčajný každodenný život a zdanlivo nenápadné, no zázračné okamihy v ňom, je to, čo si cením najviac. Aby sme dokázali oceniť takýto obyčajný život, musíme byť dospelí. Len tak si dokážeme uvedomiť, že nemusíme práve vyliezť na Mount Everest, aby bol deň zmysluplne prežitý a my šťastní.

Základom schopnosti „žiť obyčajný život šťastne“ je zodpovednosť a úcta k životu, sebe, svetu a ľuďom v ňom. Ale i otvorenosť a úprimnosť, dospelí a zrelí ľudia sa neboja priznať, ak sa niekto či niečo dotkne ich srdca. Taktiež aj humor, radostnosť, pretože schopnosť smiať sa, byť niekedy bláznivo recesistický, dívať sa na svet detskými očami a tešiť sa bezprostredne, sa nijako nevylučuje s dospelosťou. Práve naopak, podľa mňa byť radostný je niečo, čo i v dospelosti by sme si mali chrániť a udržiavať vo svojom každodennom živote ako dar.

A rovnako je prirodzenou súčasťou obyčajného života byť občas smutný. Dokonca je to signál normálneho prežívania, kým sa človek zmieri s nevyhnutným, pretože uznáte iste, že ďalej od normality je byť veselý a nesmútiť napríklad v situácii, kedy prídete blízkeho človeka.

Za podstatnú súčasť dospelosti môžeme pokladať tiež prijatie vlastnej nedokonalosti, ale v nadväznosti na to i nedokonalosti partnera s láskou (samozrejme nie zjavnej patológie, ako násilného, nezodpovedného, nečestného správania, ale bežných ľudských chýb). No to už sa dostávame ku vzťahom.

Obyčajný život a vzťahy…

Z môjho pohľadu je i pre zmysluplný partnerský život dôležitá dospelosť oboch partnerov (opäť nielen vekom, ale hlavne osobnostne). Čo to zahŕňa? Ako som to vyššie spomenula – zodpovednosť a vzájomnú úctu, akceptáciu a prijatie nedokonalosti.

Tiež však schopnosť zdieľať dobré i zlé s partnerom, byť mu oporou. Ľudia sa niekedy domnievajú, že dospelý partner žiadnu oporu nepotrebuje, že si musí vystačiť sám pri riešení ťažkostí. Byť oporou však neznamená, že mám riešiť ťažkosti namiesto partnera – je to signál, že síce viem, že dokážeš a budeš svoje problémy riešiť sám, ale ja stojím pri Tebe, načúvam Ti pozorne a povzbudzujem Ťa pri ich zvládaní, dodávam Ti nádej. Mať od partnera oporu i sám dokázať poskytovať takúto oporu je vo vzťahu dôležité, potrebná je tu vzájomnosť, t. j. oporou musia vedieť byť obaja partneri, navzájom  podľa potreby v rôznych životných situáciách jeden druhému.

Obyčajný život a včerajšok…

Hra na jednu otázku bude najjednoduchším záverom, pretože som tááááákááááá ospalááááá, noc som prebdela na ceste domov a do večera ďaleko.

Takže akú otázku dnes dáme? Jasné, mojou krvnou skupinou sú ľudia, ktorí sa neboja priznať, ak sa niekto či niečo dotkne ich srdca. Takže kto alebo čo sa dotklo včera môjho srdca?  

Správna odpoveď je Kocúr v čižmách.

Neveríte? Naozaj. V piatok na Polceste (v BB) v sekáči som kúpila úžasného plyšáka Kocúra v čižmách z rozprávky Shrek. Keďže som cestovala do Bratislavy a vliekla som so sebou i veľký notebook, tašku s vecami a kabelku, do ktorej sa už Kocúr nezmestil, nosila som ho všade po celý čas na rukách. Bola to veľká recesia – moc sme si s Kocúrom porozumeli. Pri ceste nočnými spojmi domov sme sa dívali spolu do tmy plnej svetielok, ako sme prechádzali mestami. Akurát že som mu to nemohla nahlas komentovať, aby ma neodvážal namiesto autobusu iný dopravný prostriedok a inam. Čo už, dodatočne mu príbeh o tej ceste porozprávam.

Pôvodne som Kocúra chcela dať najstaršej dcére, ale nechala mi ho, keď videla ako som si s ním porozumela. A tak Kocúr zostáva so mnou, pretože ja ho pokladám za úžasného a jedinečného a veľmi sa z neho teším. No a odpovedzte úprimne – aby sme boli v živote šťastní, s kým by sme mali zostávať, ak nie s tými, ktorí nás pokladajú za úžasných, jedinečných, venujú nám pozornosť a tešia sa úprimne z toho, že sme s nimi???! Takže Kocúr teraz sedí spokojne v mojej posteli spolu s Maroškovym plyšákom Scoobym, díva sa na mňa tak milo a chápavo, až uvažujem, že to on je určite moja pravá láska.

A hej, teraz vážne, BTW – ešte niečo sa dotklo môjho srdca včera. Pochopenie, že ak niečo naozaj chceme spraviť, stačí ochota to spraviť a netreba zdĺhavo uvažovať o spôsobe. Nemusíte tomu rozumieť vy, ale je dôležité, aby to zaznelo. Skladám meč a nastoľujem mier, to sú zásadné slová. A len ja chápem, ako ďaleko, ďaleko dodávna vedú ich nitky. Tu končia.

A čo záverom?

Dvojparafráza.

Žiť svoj obyčajný každodenný život a tešiť sa z neho môžeme, ak si tak kerouacovsky uvedomíme posvätnosť a vzácnosť každej životnej chvíle. Pretože ako hovorí Fulgham – smrť je len jednou z možností, ako prísť o život…

Elena K. Ištvánová     Predná Hora,  11.9.2016

P.S.:  A to je On – môj Kocúr v čižmách. Je úžasný, však?