otvorene

„Vďačnosť je spomienka srdca.“

                                          Romano Guardini

Na čo je nám vďačnosť v živote?  Oplatí  sa byť vďačný? A za čo všetko by sme mali byť vďační? O tom hovorí dnešný blog.

Byť vďačný…

Na čo je dobrá vďačnosť v živote? Jasné, že môže zlepšiť vzťahy s inými ľuďmi, ak oceníme, čo pre nás robia. Ale nie je to najpodstatnejšie. Vďačnosť prináša do života radosť nám samým –  pretože vidíme vo svojom živote veci, za ktoré sme vďační, t. č. sme s nimi spokojní, majú pre nás zmysel, tešíme sa, že tam sú (alebo boli). Vďačnosť nás samých teda obohacuje, robí pre nás svet krajším a radostnejším.

Príbeh…

Možno poznáte ten príbeh, ktorý uvádza Anthony de Mello v knihe Minúta múdrosti.

v ktorom sa chlap sťažoval Majstrovi, že sa tlačí v jednej izbe so ženou, deťmi a svokrovcami. Ibaže tak to dopadne, keď sa sťažujete múdrym ľuďom – že vám naozaj pomôžu. Aj v tomto prípade to tak bolo. Majster mužovi odporúčal, aby si vzal kravu, kozu, 6 sliepok a ubytoval ich u seba. Po týždni dobehol muž zúfalý a Majstrovi povedal, že doma sa to nedá vydržať, je tam hluk a smrad. Majster mu povedal aby všetky zvieratá dal preč. Na druhý deň muž pribehol a žiaril šťastím, náš domov je úžasné miesto, to ticho a čistota… povedal.

Úžasná kniha…

Dnešná úžasná kniha je jednou z tých, pri ktorých som pri čítaní ronila slzy (čo zasa ale u mňa nie je až taká vzácnosť, viem sa hodne vžiť do toho, čo čítam, prežívam to).

Je to kniha o jednej úžasnej bytosti – kocúrovi menom Dewey a volá sa, pravdaže, Dewey – kocúr v knižnici. Autori Vicki Myronová a Bret Witter opísali skutočný príbeh, ktorý sa odohral v Spencerovej verejnej knižnici v štáte Iowa.

Knihovníčka v jedno zimné ráno našla malého túlavého kocúrika s omrznutými labkami, ktorého ktosi vhodil otvorom na vracanie kníh. Kocúrik sa stal mimoriadne citlivým spoločníkom čitateľom a získal si v knižnici všeobecnú obľubu. Jeho popularita však prerástla za 19 rokov jeho života nielen knižnicu, ale i mesto a hranice štátu, stal sa presláveným v celej Amerike. To je ľahko pochopiteľné, veď kto z nás by nechcel, aby mu niekto trpezlivo načúval, aby mu niekto venovali svoju výlučnú pozornosť, kocúr Dewey to vedel.

Je to úžasný príbeh – myslím, že mnohí ľudia mohli byť a iste podaktorí aj boli vďační za to, že Deweyho im osud poslal do cesty.

Vďačnosť za to, koho nám osud poslal do cesty…

Nuž, nie sú to vždy úžasné bytosti, ktoré nám osud pripletie pod nohy, ale naučiť nás mnohému i tak môžu.

Nejdem teraz bilancovať za koho a čo všetko som vďačná životu – to by som dnes nezvládla. Dáme za čo som dnes vďačná.

Za čo som dnes vďačná?

Mala som náročný deň, súdne pojednávanie za syna a poplakala som si, lebo som zasa raz musela počúvať ako bolestne umieral a výhovorky zástupcu revúckej nemocnice, ako nič nezavinili.

Som vďačná sama sebe, že som sa nedala týrať donekonečna tými rečami a nakoniec som zo súdu predčasne odišla s tým vyjadrením, že slušný človek, ak spraví chybu, tak si ju prizná, ospravedlní sa a snaží sa zmierniť dopad svojej chyby. Oni sa ale len vykrúcajú napriek množstvu znaleckých posudkov. A čo je zlé – ak si nepriznajú chybu, môžu ju zopakovať.

Som vďačná kolegyni za „terapeutický medový čaj“. I za večerný odvoz  k autobusu, vrátila sa pre mňa, aby som neťahala ťažké tašky s nákupom k autobusu.

Ale hlavne  som dnes  vďačná, že som to prežila. A tak som predovšetkým vo svojom srdci naozaj hlboko vďačná dvom ľuďom, ktorí mi svojim spôsobom v tom  hodne pomohli  – lebo moje úvahy v celom prípade pred časom nenaberali dobrý smer. Nebudem ich menovať, beztak ich nepoznáte – respektíve tomu prvému poďakujem len v duchu a pomenujem len toho druhého, kto mi pomohol, keď už som bola „nalomená“ k zmene – takže, Zdenka, Tebe som poďakovala osobne minulý mesiac – a teraz aj takto.

A ešte som dnes vďačná, že mám také úžasné deti. Sú moc statočné.

Záverom…

Nie, žiadna hra na jednu otázku.

Začala som citátom a aj ním skončím. Dáme toho istého autora Romana Guardiniho, ako v úvodnom citáte „Čím čistejšie je tvoje srdce, tým jasnejšie svieti slnko.“

Áno, pravdaže, ak sme hlboko vďační, svet skrásnie.

Elena K. Ištvánová    Predná Hora, 5.12.2016