otvorene

„Dovoľ  svojmu srdcu, aby si samo vybralo svoj osud…“

Uvažujete niekedy o tom, akú cestu životom, aký osud, by si vybralo vaše srdce? Že prečo táto otázka?

Hm, dnešný blog nebude o tom, čo by si vyberalo moje srdce, ale o tom, čo si moje srdce vybralo kedysi a v čom som žila – zaspomienkujeme… A  poviem vám o najvzácnejšej knižke, ktorú mám v knižnici – ukážem vám ju. Takže tak.

Citát v úvode…

Hm, to je dnešná veštba pre mňa na budúci týždeň. A to ešte keby ste videli môj horoskop z webky Šamanizmus, o tom šťastí, ktoré ma tento mesiac údajne zasype…

Nepozerám horoskopy pravidelne, ale takmer vôbec som dnešnú noc nespala kvôli nepohode pred zajtrajším súdom – a tak som sa dopracovala i k tejto veštbe v oddychových pauzách pri čítaní knihy v mobile – konečne som tak dočítala prvý diel trilógie, pretože doma mám knižne len tretí diel – Stále. Na dnešnú noc si chystám druhý diel tej knihy a z celého srdca ďakujem tomu, kto tie prvé dva diely trilógie uploadol. Nedali sa nikde zohnať  – ani v antikvariátoch, ani na Bazoši –  a moc som si ich chcela prečítať. Takže ešte raz, neznámy dobročinec, ďakujem…

Čo by si vybralo moje srdce teraz, aký osud?  

Chcela by som naspäť svojho syna, keby to šlo. Nič viac.

A inak, tak reálne? Pokojný domov, bezpečné zázemie, to by mi stačilo.

A keby som mala snívať do budúcnosti? Myslíte ten môj kedysi vysnívaný dom so záhradou a koňa pre dcéru a tak podobne? Ach, neviem…

Spomienkovanie…

Milujem spomienky. Vracajú nás k osudu, ktorý sme si vybrali a ktorý sme žili.

Tí, ktorí máte deti, viete, že s nimi zažijete skutočne veľa nečakaných  a až nepredstaviteľných príhod.

Jasné, s každým z mojich štyroch detí mám celý rad takých príbehov

Ak mám dať nejakú spomienku, tak predvianočne najmilšia je moja spomienka s mojou strednou dcérou Svetlankou. Bola nápadne pekné dieťa, ako malý anjelik s modrými očamia  výrazne blond kučeravejúcimi sa vlasmi. Mala nejaké tri či štyri roky, usmievavá, krásne oblešená, v predvianočnom čase sme boli spolu pri detskej lekárke na očkovanie. Keďže sme museli pár hodín počkať na autobus domov, prechádzali sme sa po meste, obdivovali sme vianočnú výzdobu, spievali sme si dookola vianočnú pesničku „V nebi niekto ráta z lupienkov margariet…“

Svetlanke sa moc páčila, tak sme si ju spievali dookola a dookola. Dodnes tú pieseň milujem v čase vianoc…

A potom sme šli domov, v poloprázdnom autobute ticho, sedeli sme vpredu a dívali sme sa na krajinu ubiehajúcu za oknami. Svetlanka si začala pesničku spievať zasa, sama – tak hlasno a falošne ju zaťahovala tenučkým detským hláskom, že sa aj šofér smial. V snahe odpútať ju od spevu som jej chvíľu vykladala o krajine, ubiehajúcej za oknami.  Potom zatíchla a ja som sa vytešovala, no iba také tri nadýchnutia – pretože zrazu do ticha autobusu zaznel zvonivo dcérin hlas – „mami, ty si už stará? “Áno, som už som veľká, som stará oproti Tebe“ odpovedala som váhavo. Nato sa na mňa zadívala zvedavo a dodala: „Mami, a kedy umrieš?“ .

Vlastne s týmto mojim dieťaťom som si zažila takých zábavných príhod  najviac, bolo by o čom rozprávať.

Najstaršia Kristínka pri mne sedávala v autobuse obvykle ticho, múdro sledovala okolitý svet za oknami – už ako dvojročná ma volala „srdiečko moje“, skutočne neviem, kde na to prišla. Najmladšia Jazmínka, s ňou som cestovala veľmi veľa od mala, tiež sedávala ticho, ale obvykle mne na rukách a túlila sa ku mne, pojedajúc cukríky.

Maroško – môj synček, moje svetielko, dokázal večer vytvárať taký náš malý súkromný svet – zakryl mne a sebe hlavu dekou, a tak mi zaspával na pleci…

Ach, hej, milujem spomienky – vracajú nás k osudu, ktorý sme si vybrali a ktorý sme žili.

Záverom…

Spomienky zostávajú v minulosti a pred nami je budúcnosť…

„Kamkoľvek idete – choďte celým srdcom“ povedal Konfucius.

Kam?

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 4.12.2016

P. S:: Áno, pravdaže, sľúbila som vám ukázať moju najvzácnejšiu knihu. Tak to je ona – je to denník plný príhod o mojich deťoch…