otvorene

Mikuláš je túžobne očakávaný malými i veľkými. Darčeky, darčeky, darčeky – kto by sa im netešil… Darčeky sú dobrá vec, nie? A ešte pokiaľ ich dostávame za to, že sme po celý rok dobrí…

A tak dnes v mojom blogu o Mikulášovi a darčekoch, o dobre, ale aj o zle. Aj malý mikulášsky darček bude, veď uvidíte…

Mikuláš a darčeky…

Rada sa o iných starám, robím im radosť a preto rada dávam darčeky. Deti sú úžasný darčekový a mikulášsky objekt, to už som v mojom blogu spomínala.

Ale nespomenula som vám, ako som jeden rok mikulášsky prekvapila moje deti. To boli hodne malé – najmladšia Jazmínka mala cez 2 roky (je to septembrové dieťa), Maroško tri a pol, Svetlanka šesť a Kika osem. To bola moja zostava.

Maroško vtedy nechodil, len sa posúval na zadku po zemi. Mal rád zvukové hračky. Cukríky nejedol. Ale dievčatá – tie áno. A tak som sa rozhodla vytvoriť im nezabudnuteľnú mikulášsku spomienku.

Peňazí nazvyš nebolo, ale ja som dokázala po celý rok po troche šetriť a nakupovala som cukríky a keksíky už od jari – postupne po dva – tri balíčky a odkladala som to do škatule na skriňu v chodbe. Zo starého kabáta som v rukách ušila každej z dievčat veľkú hračku – zajaca.

V závere roka som týchto pokladov mala riadnu zásobu, ktorú som doplnila piškótami, jablkami, mandarínkami a banánmi. Takže keď prišiel ten úžasný deň, naplnila som igelitové vrece takmer do tretiny pestrofarebnými sáčkami, všetkými cukríkmi a keksíkmi, doplnila som ovocím a hračkami. Nafúkala som ho doplna a zaviazala červenou stuhou. Vyzeralo to úžasne.

Vrece som odvliekla na chodbu, za dvere bytu, kým sme na okne v spálni vyzerali všetky Mikuláša a nebadane som zazvonila. Deti ma presviedčali, že niekto zvonil, ale ja som tvrdila, že som nepočula nič. A tak sme sa dívali ešte chvíľu na okne, no potom som deti presvedčila, že práve teraz niekto zvonil. Rozbehli sa ku dverám a na tú ich radosť – keď uvideli to vrece – nikdy nezabudnem.  Dievčatá výskali a smiali sa. Mikulášovi bežali na okno poďakovať. Na toľký krik mohli prísť aj hasiči z Revúcej. Vliekli si ho všetky tri v malých rúčkach spolu, svorne a vysypali ho v obývačke. Sladkosti potom jedli naozaj dlho, ešte v lete z nich mali zvýšené.

Je to naozaj nezabudnuteľná spomienka.

Ja a Mikuláš…

Pravdaže, ako dieťa som darčeky milovala. Za dospela som ich nedostala veľa, ale dávam ich rada a nikdy som nerealizovala výmnený obchod, že za darček, ktroý dám, musím aj ja nejaký dar dostať.

Ale prezradím vám, čo mi Mikuláš doniesol dnes – návštevu u zubárky. Keďže minulý týždeň bola trhať zub stredná dcéra, vo štvrtok pol zubu, v piatok ďalšiu časť a dnes jej to dovyberali na zubnej klinike v Košiciach, tak dnes som k zubárke šla zababušená do obrovského ružového mohérového šálu, s rozčítanou knihou a strachom, ktorý sa ma pevne držal okolo krku.

Toto máš u mňa, Mikuláš, vravela som si v duchu nešťastne. Zjavne sa rozhodol vylepšiť náš vzťah, lebo už cestou v autobuse mi zvonil mobil – zubárka mi oznamovala, že nie je elektrina, takže nevie, či ma bude môcť ošetriť…

A Mikuláš si určite povedal, že to ešte nemá u mňa celkom „vyžehlené“, pretože sa snažil ďalej – a obdaroval ma touto krásnou príhodou.

Po vystúpení z autobusu mi nadšene začal mávať nejaký mladý muž a pribehol ku mne. „Vy si ma nepamätáte?“ povedal. Nepoznala som ho. Predstavil sa mi – „ja si vás pamätám, vy ste chodili za mnou“ (teda, aby sme nedošli k omylu, chodila som za ním do školy, kde som ho vyšetrovala ako psychológ). Predýchala som toto prekvapenie, pretože sme sa videli naposledy pred viac ako desiatimi rokmi. Podal mi ruku – „ja si vás pamätám, viete, vy ste na mňa boli dobrá…“

Navyše keď som po odchode od zubárky čakala na autobus, stretla som kolegyňu z bývalého pracoviska. Prihovorila sa mi a chvíľu sme hovorili o živote. Keď odchádzala, otočila sa a povedala mi s úsmevom „vieš, ja mám na Teba naozaj veľmi dobré spomienky…“

Čo dodať? Ach, Mikuláš, ty vieš, ako na mňa…

Dobro a zlo…

Každý náš krok zanecháva stopu nielen v živote nás samých, ale i v životoch iných ľudí. Ak sa k iným správame láskavo, donesie nám to raz život ako more ďalšiu vlnu na breh. A vyplaví presne to, čo do neho nahádžeme.

Ani dobrí nie sme pre iných –  sme dobrí voči nim, ale sme dobrí kvôli sebe samým, kvôli svojej vnútornej potrebe dobra. Nikdy nie je podstatné, či náš prípadný zlý čin uvidia iní, pretože sme to my sami, kto si ho potom ďalej nesieme životom, nie oni.

A povedzme si rovno – nemôžeme byť altruistickí 24 hodín denne 7 dní v týždni, pretože by sme nemali úplne oddignorovať vlastné potreby

Aby sme poznali radosť, musíme poznať i smútok, bez poznania nenávisti nepoznáme silu lásky – jednoducho všetko je polaritné. Na to, aby sme vnímali dobro, musíme poznať zlo. A tak dnes namiesto láskavého príbehu o dobre, dáme príbeh o zle.

Úžasná kniha…

Ach, hej, kniha je úžasná, aj keď je o zle. Popisuje i reálne drastické prípady zla, krutosti – sám autor v úvode knihy vystríha, že nemožno písať o ľudskej krutosti veselým spôsobom.

Samozrejme je kniha aj o dobre, lebo jedno od druhého oddeliť nemožno. Aj sa volá Věda zla a napísal ju Simon Baron – Cohen. Hľadá v nej odpoveď na otázku, prečo sú niektorí ľudia krutí voči iným, prečo dokážu bez zábran iným ubližovať.

Vysvetľuje, že koncepcia „vrahovia a teroristi sú zlí“ je hodne jednoduchá. Poukazuje na význam a silu empatie, jej genetické predispozície, aj vplyvy prostredia pri jej rozvoji.

Ak je empatia „zapnutá“, myslíme i na iných, ak je vypnutá, tak len na seba. Empatia je nielen schopnosť pochopiť, ako sa ten druhý cíti, ale aj primerane zareagovať na jeho pocity. Je to schopnosť predvídať, čo moje slová spravia s druhým človekom, pretože i keď ich ja beriem ako nevinný žart, on to tak prežívať nemusí. Zabraňuje nám vedomo urážať iného človeka, zraňovať ho.

Určitá časť empatie je vrodená, no ďalšia časť sa rozvíja v dôsledku výchovy pozitívne, alebo oslabuje zažívanou nepohodou.

Za základ  šírenia zla pokladá Baron – Cohen jeho banalizovanie, tak zlo preniká do nášho bežného života a prestávame proti nemu bojovať, pokladáme ho „za normálne“.

Veľmi zaujímavou súčasťou knihy sú testové prílohy – napríklad ako identifikovať človeka s nulovou empatiou, či ako zistiť mieru vlastnej empatie, kvocient empatie.

A hej, hovorí aj o superempatikoch, ľuďoch, ktorí sú mimoriadne citliví na pocity iných.

Je to silná kniha, ale citlivejšie povahy ju určite nečítajte večer pred spaním…

Citát, ktorý sa mi páči z knihy najviac…

„Empatia je niečo ako univerzálne rozpúšťadlo problémov“.

Záverom…

Zakončime tak mikulášsky radostne, dobre… Prajem vám naozaj úprimne, aby sa vám splnilo vaše prianie, ktoré si teraz pomyslíte. Zhlboka sa nadýchnite a želajte si.

Tak sa staň…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 6.12.2016