Aj lúče slnka zmalátneli, vetrík sa márne namáhal rozvievať páľavu popoludnia. Morská hladina bola nehybná, len občasná vlnka sa pozabudla a tíško šplechla na piesočnatý breh. Deň už neskákal ako zvedavý vrabec, zdalo sa, akoby v tom belaso-belasom súzvuku neba a mora sladko zaspal.
Popoludňajšia horúčava uspala aj čajky. Žiadna nekrúžila nad morom. Všade vládla tíš…
Modromodrý vták potriasol hlavou v snahe premôcť uspávajúcu idylku. Zlietol na breh mora a díval sa skúmavo do diaľky. Potom na kameň napísal svoju siedmu myšlienku. Stálo tam:
Aj vták Fénix sa opätovne rodí v plameni ohňa, a nie vo svetle sviečky.
Záverom…
Veci, ktoré sú pre nás v živote pravé, sú vždy hlboké, silné a intenzívne. Nie je v nich znamienko „je rovnaké“, ale vždy „viac ako“, lebo o tom je rast, ktorý potrebujeme. Vnímame ich ako „príliš“, lebo len tak dokážu prekročiť naše bežné hranice a meniť nás. Všetko v nás samých, aj v našom živote podstatné, cítime ako „príliš“.
Hej, hej, spozornite vo svojom živote vždy pri tomto slove…
Dobrú noc…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 18.2.2017
Celá debata | RSS tejto debaty