otvorene

Niekedy si robíme v živote kadejaké plány. No a potom prichádzajú dni ako tento. A zmetú zo stola hodne z toho naplánovaného. Veď hej, je to hodne iluzívne, robiť si presné plány…

Takže dnes o iluzívnosti, aj o tom, že naše plány sú niekedy ako domček zo slamy v rozprávke o troch prasiatkach…

Iluzívnosť …

Iluzívnosť je pojem, ktorý zaviedol psychológ Bakalář. Ten zostavil aj špeciálny dotazník na iluzívnosť a antiiluzívnosť. A jeho jediný nasledovník – bádateľ bola zatiaľ moja najstaršia dcéra Kika – dieťa pred dvomi rokmi v rámci ŠVOČ skúmalo, v čom sú ľudia iluzívni viac a v čom menej, ako aj s akými vlastnosťami sa iluzívnosť spája. Moc zaujímavý výskum, poviem vám.

Aby ste boli trochu v obraze, prezradím aspoň, že ide o také otázky, či by ste chceli alebo nechceli vedieť, napríklad či… niekedy vyhráte v lotérii veľkú sumu peňazí, či vám bol niekedy váš životný partner neverný, alebo že kedy zomriete. Niektoré veci ľudia chcú vedieť viac, iné zasa túži poznať len minimum ľudí.

Je to taký rozdiel názorov – či radšej poznať pravdu, alebo žiť v nevedomosti, byť niektorých vecí ušetrený… Čítala som dokonca, že takí tí /stále šťastní“ popierajú realitu, nepripustia si ju k telu natoľko, že mnoho vecí nechcú vedieť a vidieť, mnohí ich preto potom pokladajú za naivných a majú snahu im klamať…

Iluzívne je však i to, že si robíme presné plány, a niekedy ich osud sfúkne …fúúúúú…

Že prečo dnes táto téma?

No je to hodne komplikovaná asociácia.

Vlastne to začalo včera jedným listom – ktorým mi oznamujú, že každú sobotu v tomto mesiaci sa školím v Ružomberku. Nijako ma to nenadchlo, (tak toto je naozaj slabý  výraz, vôbec sa mi tam nechce ísť – v soboty, vlastne cestovať musím už v piatok!!!), navyše mi to narušilo 27. mája aj výcvik v Blave, ale dovtedy ďaleko, nejako to doriešim. Dôsledkom toho listu bolo moje dnešné šialené pracovné tempo doma – doniesť z Revúcej nákup i na víkend, rýchlo sadiť muškáty na balkón, ktoré by som bola sadila v sobotu. Musela som to stihnú pred siedmou večer, a ako som zistila, aj pred blížiacou sa búrkou. Hrmotala v diaľke, no blížila sa zrýchľujúc krok. Privalila sa niečo po siedmej od zdychavských lazov. Prudký dážď je OK, ale blesky nie, to veru nie. V temnej noci žiarilo ich biele svetlo takmer nepretržite. Postupne búrka utíchala, a znovu sa vracala, až nakoniec doznievala v diaľke tichým hrmením…

No hej, bojím sa bleskov – dívať sa na ne spoza okna, prečo nie?  Ani to ma však ktovieako neláka. Ale vonku, blesky to je moja slabina – sú v rebríčku mojich strachov na prvom mieste, ešte pred pavúkmi. No hej, uvedomila som si vďaka dnešnej búrke, že si musím na moju cestu lesom premyslieť čo s búrkou – presnejšie, čo so sebou v búrke v tom lese. Tá predstava už teraz vo mne vyvoláva hrôzu.

Záverom…

Nuž čo, sú aj dni ako tento…

Vlastne ešte stále v diaľke ticho hrmí…

Elena   Predná Hora, 3.5.2017