otvorene

Mama dáva dieťaťu život. Celoživotne ho sprevádza. A niekedy musí pre svoje dieťa spraviť i tú najťažšiu vec na svete – nechať ho odísť.

O tom dnes v mojom blogu.

Mamy hrdinky…

Puto matky s dieťaťom by nikto nikdy nemal pretrhnúť. Chráni ho vo svojom tele deväť mesiacov, privádza ho na svet a potom ho ním vedie. Materské mlieko je najcennejšou potravou, akú dieťa môže získať. Matkino náručie je bezpečným prístavom.

Mamy to dobre poznajú – mnohé bezsenné noci, keď idú prvé zuby, keď stúpa horúčka a treba zábaly… Niektoré mamy poznajú i situácie, keď dieťa vážne ochorie, keď ho svet zraní, keď sa vydá nesprávnou cestou a nabije si nos. Iné mamy poznajú zasa situácie, kedy všetky tie vlastné ťažkosti, ktoré ich zavalia, sú až na druhom mieste a na prvom mieste je starosť o deti –  i v prípade závažnej choroby je celý rad prípadov, kedy matky bojovali za budúcnosť pre svoje deti (snažili sa získať peniaze pre ich budúcnosť, zaistiť ich, pripraviť na život bez mamy)…

Ale pre mňa je mamou hrdinkou i taká mama – ktorá sama živí svoje deti, ktorá živorí a snaží sa ich deň za dňom uživiť. Zaistí deťom skromné a základné potreby, ale dokáže z nich vychovať slušných a láskavých ľudí.

Je bezpočet toho, čo mamy hrdinky robia.

To samozrejme neznižuje úlohu otca – od počatia dieťaťa, po celý jeho život. A jeden z príkladov otcov – s veľkým O bol pre mňa Randy Pausch –  jeho knihu Posledná prednáška som čítala tri razy za sebou a dookola som plakala.  Ale dnes je deň matiek, takže  píšem o nich.

Sú to aj iné skúsenosti matky s dieťaťom (od pôrodu, cez kojenie, atď.), čo spôsobuje niektoré rozdiely v prístupe k dieťaťu (oba spôsoby sú pre deti dôležité a rovnako cenné)  – a aj iný štýl myslenia ženy a muža – ten je tiež zrejmý. Minule to bolo krásne vidieť v diskusii na mojom blogu (no schválne som sa teraz pozrela, v Úprimne 6. to bolo. Dala som tak článok Cesta životom nie je jednoduchá –  a včera som si na to spomenula, keď som videla tú ťahanicu kto je na blogoch muž a kto žena. Nuž ja by som vám dala aj písomne, že diskutér pani Pinokiová je žena a diskutér comm je muž (krásne tam bolo vidno tie rozdiely myslenia – Ingrid písala o láske a o láske a o láske, comm o rozhodnutí byť so svojou partnerkou a poznaní, že to je správne, ani zmienky o láske k nej. To je presne to, čo som nedávno popísala v blogu o úcte a láske).

Kniha o mamách…

Jéj, tých jesto. Tá kniha, ktorá ma sprevádzala i dva dni v Ružomberku, sa volá Dary se přece nevracejí (no hej, je to tá druhá kniha, čo som si kúpila v minulom týždni). Je to príbeh atypickej pestúnskej rodiny – o hľadaní  najskôr svojho miesta v živote, zmyslu života a toho, čo autorka naozaj chce, a potom o hľadaní porozumenia vo vzťahoch, lebo pochopila, že práve vzťahy sú pre ňu to v živote najzmysluplnejšie. A keďže dnes majú sviatok mamy – tak presne toto je tá kniha, ktorá o „mamovských“ vzťahoch hovorí. Moc sa mi páči, tá autorka a „náhradná mama“ je určite fajn ženská – a ja na budúci týždeň dostanem i jej druhú knihu – moje stredné dieťa mi ju donesie z Košíc. A presne takto sa nabaľujú v našom živote nenáhodné náhody – spravíme jeden krok a ukáže sa nám ďalší krok, kúpila som si tú knihu a potom som zistila, že má voľné pokračovanie. Volá sa Sama bych sa v nebi bála a je o tom, ako popri dvoch zdravých deťoch si zobrala autorka do opatery i postihnuté dievčatko. No hej, sú mamy s veľkým M. Teším sa na tú knihu.

Čo mamy niekedy musia spraviť…

Niekedy mamy musia pre svoje dieťa spraviť i tú najťažšiu vec na svete – ako ja dnes. Hej, Bola som spáliť Maroškove vankúše a klavíriky. Jeho otec by ich vyhodil, možno je to rozdiel toho mužského a ženského myslenia, neviem – ja som to nedokázala spraviť. Radšej som ich spálila, aj  s jeho vankúšmi. Musela som to spraviť pre svoje dieťa. S bordovým vankúšom som spávala doteraz od jeho smrti každý deň, a aj s jeho plyšákom Scoobym.

Keď sa pre niečo rozhodnem, tak to robím na 100 percent. Vedela som, že keby som si nechala vankúš alebo plyšáka, tak by to bola len hra na zmenu, a že by som ho vnútorne držala ďalej „za nohu, aspoň za jeden prst“… Spálila som všetko a rozlúčila som sa s mojim dieťaťom.

A rozsypala som synov popol na viaceré miesta v prírode, na jeho obľúbené miesta. Vietor ho roznášal do diaľky. A u partizánov som mu zasadila gaštan…

Záverom…

Srdiečkové kamene nachádzam často – ale Zámer sveta mi rozumie a včera poobede mi poslal mimoriadny kameň – v tvare srdca, v ňom je ešte odtlačok srdiečka.

Srdiečkový kameň pre šťastie posielam dnes všetkým mamám.

Elena   Predná Hora, 14.5.2017