otvorene

Čo je to hodnota človeka? V čom spočíva?  Kto ju určuje?  Možno ju zmerať – a ak áno, tak ako? A ak ju zmerať nemožno, ako ju zistíme? Možno hodnotu človeka zvýšiť či znížiť – a ak áno, tak ako?

Ach, veď hej, veľa otázok sa mi v hlave vynára k tejto téme.

Dnes v mojom blogu preto uvažujem o hodnote človeka.

Hodnota človeka a Život…

Keď sledujeme filmy o nivočení prírody, ktoré je dielom človeka, vyzerá to v určitých chvíľach akoby stáli príroda a človek na protichodných stranách. Akoby netvorili jeden celok, akoby sme neboli i my súčasťou prírody.

Koľko územia sme zamorili, zdevastovali, koľko živočíšnych druhov sme v prírode vyhubili. No napriek tomu sme jej neoddeliteľnou súčasťou a bez nej by sme neboli. Sme teda jej závislou časťou.

Hodnota človeka sa v tejto súvislosti odvíja od hodnoty Života ako takého, ktorá je nevyčísliteľná. Ak chceme uchrániť život na Zemi, musíme uchrániť hodnotu človeka a ľudskosť.

Hodnota človeka a spoločnosť…

Spoločnosť hodnotu človeka posudzuje často podľa majetku či postavenia. Tento svet nie je pre starých, chorých, slabých…

Všetci tí, ktorí v takejto situácii spájate hodnotu človeka so zdravím, robíte medzi ne rovnítko a najradšej by ste zakázali narodenie všetkým postihnutým, či eutanazovali všetkých starých ľudí – spomeňte si na popredného svetového teoretického fyzika Stephena Hawkinga.

Hoci už v staroveku ľudia chápali, že práve starí ľudia dokážu svojimi skúsenosťami a životnou múdrosťou  byť prospešní spoločnosti a mali ich vo veľkej úcte, náš svet na toto poznanie zabudol. Učí deti asertivite, priebojnosti, sebapresadeniu  namiesto pokory a úcty – a potom sa čudujeme, že zrazu máme okolo seba plno arogantných, problémových spratkov, či nesebakritických narcisov, ktorí skončia s verejným výsmechom v hviezdnej rote speváckej súťaže, pretože im nemal kto v ich životnom okolí reálne povedať, že nevedia spievať, ale že zato  sú určite dobrí v niečom inom.

Ak chceme uchrániť hodnotu človeka v spoločnosti, musíme uchrániť ozajstné hodnoty, ľudskosť.

Hodnota človeka a človek…

Naša ľudská hodnota nespočíva v tom, ako nás vidia iní ľudia. Určujeme ju my sami, tým, že sa prijímame akí sme, že máme sebaúctu a že dokážeme byť Ozajstní.

Naša hodnota spočíva tom, že sme tým, čím sme. Že sa na nič nehráme. Že dokážeme veriť sami sebe i iným, že sme zodpovední voči sebe aj voči iným. Že sme dôstojní.

Ono to tak akosi súvisí – ak sme zodpovední voči sebe, potom chránime svoju dôstojnosť. Nie, to nie je o urážkach, ktorými sa nás niekedy snažia ponížiť a zraniť iní  ľudia – beztak je to o tom, že ich máme vo svojom živote len preto, že podvedome chceme byť zraňovaní, a neodídeme len dovtedy, pokým chceme byť zraňovaní a neuzdravíme sa.

V skutočnosti je to o životnom štýle, ktorým ponižujeme seba my sami. Pretože sme to my sami, kto by si mal priať tie najlepšie veci – to znamená nie luxus, ale kvalitné hodnoty,  ľudský rast, Ozajstnosť. Nie povrchné a krátkodobé vzťahy, nie prázdne žúrovanie, nie hnanie sa falošnými hodnotami,  tým všetkým sa len ničíme – ale šťastný a zmysluplný život, s pevnými, stabilnými, láskyplnými vzťahmi plnými vzájomnej úcty, s nádejou a životnou radosťou.

Ak chceme uchrániť hodnotu človeka sami pre seba, postačí ak sa pozrieme do zrkadla a nahlas si povieme „pozri, nemusíš byť dokonalý a nemusíš byť vo všetkom najlepší, aby si bol cenný človek. Si cenný človek“…

Hodnota človeka a my…

V horúcom podvečere sme šli Revúcou k autobusu. Mala som za sebou ja i dcéra Kika zaujímavé celodenné školenie o neurofyziologických reflexoch. Ľudia v meste posedávali na lavičkách, šli ulicami – niektorí vykračovali náhlivo za akýmsi cieľom, iní kráčali nenáhlivo, pomaly, len tak.

Slnko pred svojim odchodom za obzor pohadzovalo štedro lúčmi všade okolo. Horúci vzduch ma obklopoval, v jednej chvíli som vstúpila na miesto celé prezlátené a presýtené omamnou horúčavou, až spomaľovala čas – pripomenula mi takú pomalú pasáž piesne od Bryana Adamsa Everything i do… Áno, presne tú kde hrá len hudba, v nej mám tiež presne ten pocit, že sa spomalil čas…

No áno, práve také chvíle ma vedú intenzívne si uvedomovať hodnotu Života…

Záverom…

Si cenný človek…

To je to najviac, čo môžeme povedať iným, alebo sami sebe. Nikto nám nemôže zobrať hodnotu a dôstojnosť, ak si ju neberieme sami. A ak ju priznávame sami sebe, potom ju priznávame aj iným, nie sme arogantní a nadradení, zlomyseľní, podceňujúci, neubližujeme iným, sme láskaví a ohľaduplní, nikto nám nemôže zobať ľudskosť. Pretože si uvedomujeme, že sme súčasťou toho veľkého celku Života a Vesmíru…

Elena         Predná Hora, 19.6.2017