otvorene

Dni bývajú rôzne. Viete to hneď od rána, keď vás ten deň osloví. Niekedy prichádza deň – blbec, v ktorom nám dýchne na krk smola, inokedy deň, kedy nás šťastie zasýpa zlatými hviezdičkami.  A niekedy je to deň, ktorý vykračuje vychádzkovým krokom a hovorí nám – len pomaly, pokojne, dýchaj, vnímaj svet naplno, si jeho súčasťou…

Dni ako tento sú zvláštne svojim pokojným tempom. A tak dnes o dnešku…

Deň slnka…

Slnko dnes hrialo dychtivo, pohadzovalo lúčmi všade – všade, len lesná cestička ponúkala kde – tu úkryt. Šli sme s dcérou Kikou, len tak – kam nás nohy niesli. Bolo to zvláštne dobrodružstvo, boli sme v lese na takých miestach, kde sme ešte nikdy neboli. Na Orlovej.

Prekrásne zákutia sme prechádzali – ako túto lúku plnú kvetov. Nádherné výhľady boli len sprvu, dám jeden z nich – s Kráľovou hoľou (a aj s našou bytovkou). Cesta sa kľukatila, na nebi len kde – tu bleskol malý biely obláčik a rýchlo odplával v toľkej modrosti. Sem – tam sme niečo nafotili, sem – tam som zbierala kremene, a našla som aj srdiečkové kamene (nuž, ale tie ja nájdem každý deň). Les po stranách cesty bol ihličnatý, ako sme stúpali – a ja som si uvedomovala ako milujem ten ihličnatý les môjho detstva, ako ho mám hlboko vrastený v srdci. Žijem už viac ako dve desaťročia v kraji listnáčov, mám rada i tento les, ale milujem nenapodobiteľnú sladko vôňu ihličnatého lesa.

Pri tom našom putovaní lesom v letnej horúčave som samozrejme neuvažovala, a hádajte, kto má teraz spálené ruky a chrbát…

A hej – prezradím vám, čo bolo na tej ceste pre mňa úžasné a fascinujúce – na lúke zrazu vzlietli dva havrany. Boli prekrásne, pôsobili tak neskutočne, až som mala pocit, že sa mi to sníva. Nikdy som nevidela také obrovské vtáky, čierne perie sa im modrasto ligotalo a s krákaním zmizli v lese. Pripomenuli mi môj rozprávkový príbeh o Rozprávačovi, ktorý som pred časom písala v blogu. Je mi moc ľúto, že sme ich nestihli odfotiť, ale ešte sa tam vrátim, určite sa tam vrátim…

Spomínali sme…

Cesta lesom je pri peknom počasí úžasná. V objatí stromov, slnko presvitá kde – tu pomedzi konáre. Vtáci vyspevujú odušu, cesta sa kľukatí. Les je tým najlepším liekom, dodáva energiu. Je zázrakom, moc a moc by som priala každému, kto žije v tých mestských betónových džungliach, aby mohol aspoň raz týždenne takto putovať lesom, ako ja dnes…

Jasné, neputujem takto lesom každý deň ani ja. Pozajtra už budem v Bratislave na pár dní. A navyše mám v sobotu manažérsku skúšku v Ružomberku, musím tam ísť z Bratislavy na jeden deň. To už nebude taký pokojný záver týždňa. A tak som si užívala tento deň – pozorovala som oblaky, nastavila tvár slnku a vytešovala som sa rose na tráve, ktorá v tieni vydržala. Popri ceste vysoko v lese boli bazové kríky, milujem bazovú vôňu, a ja som ju ovoniavala a ovoniavala, až som mala od bazového peľu zaprášený nos a celú tvár a tielko…

Ale hej, poviem vám pravdu – aj sme cestou spomínali, a tie spomienky ma zaboleli pri srdci, dcéra zaspomínala na naše opekačky a ako to chápala. Ja som chodievala s deťmi opekať často, domov sme sa vracali niekedy až za tmy. Hej, les je oddávna mojim priateľom…

Záverom…   

Keď zažívame dni, v ktorých sa slnko vznáša vysoko na oblohe a les ticho šumí, tak ticho, že s radosťou vkĺzneme do jeho náručia, v takých chvíľach cítime, že sme súčasťou sveta.

A ja si v takých chvíľach moc prajem, aby sme v sebe našli ľudskosť a chránili všetko živé.

Elena   Predná Hora, 20.6.2017

P.S.: S úctou a láskou prajem Zemi uzdravenie…