otvorene

Život nás vedie kadejakými cestami. Niekedy zdanlivo úžasnou, pohodlnou, hladkou a rovnou, zlátenou slnečnými lúčmi, s horúcim slnkom nad hlavou, či postriebrenou tisícmi hviezd – a až po čase pochopíme, že ju sprevádza nepríjemný úpek, alebo mrazivý chlad,  a že to nie sú tie naše pravé cesty. Pretože tak ako v rozprávke – ani zlatá, ani strieborná, ale tá kamenistá cesta je tá správna cesta nášho života. Nie, nie je jednoduchá, občas na nej zaprší, občas si stierame kropaje potu z čela, občas padáme únavou. Sprevádza ju však neustále nádej ako malé žiarivé svetielko na horizonte, prináša svitanie do nášho života – a vedie k tým šťastným koncom…

I les nás vedie kadejakými cestami. Les a Źivot toho majú hodne spoločné. Ach, hej, dnes vám v záverečnom blogu tejto jedenástky napíšem niečo naozaj pekné, hrejivé, prepojené so Zemou. Moc a moc ju milujem, a mám k nej hlbokú úctu…

Úžasne…

No kde inde ako v lese. Kráčať tienistou lesnou cestou v horúci letný deň je jednoducho úžasné. Dusnú páľavu šíreho priestoru mení na hrejivé teplo. Slnko presvitá len kde – tu pomedzi stromy, v nežne zlatistých pásoch. Mnohoraké odtiene zelene sa rozprestierajú všade vôkol. Vzduch sladko vonia. Veľkoleposť prírody nás dostáva v takých chvíľach, cítime s ňou prepojenie, sme jej súčasťou. Cesty sa vetvia – a my hľadáme tú správnu cestu nášho srdca. Putujeme krajinou a prežívame hlboko každý krok, každý okamih…

Hej, tak som sa včera cítila v lese – boli sme s mojou najstaršou dcérou Kikou na miestach, kde sme ešte nikdy neboli.

Na miestach, kde sme nikdy neboli…

Teda presnejšie – nikdy doteraz. Je to úžasné dobrodružstvo – ako samotný náš život –  nikdy nevieme, čo nás čaká za ďalšou zákrutou. Nemusím chodiť na drahé zahraničné dovolenky, mňa teší „úplne obyčajný les“- pretože pre mňa nie je úplne obyčajný, milujem ho. A keď niečo milujeme, tak vnímame jeho jedinečnosť a zázračnosť.

Prekrásne miesto sme tam našli, poviem vám. Teda – ja nie som milovníčka výhľadov, mám nepríjemný pocit z výšok, a tak kým Kika šla fotiť kadejaké výhľady doďaleka a doširoka,  ja som si posedela medzi kameňmi obrastenými machom. Hodne zvláštne miesto, niečím oslovilo moju dušu. Nahodila som si ho i na môj facebook, na verejnú časť, pre radosť všetkým.

Ach, hej, kráčať lesom…

Ale aby vás to, čo píšem vyššie nemýlilo – ja milujem les i dnes. A to lialo. Ľudia niekedy šomrú na dážď, že prší, potom zasa na slnko, že svieti. V duchu sa na tom občas bavím, že im nič nevyhovuje. Ja to vidím inak – naučila som sa, že keď je slnko, užívam si slnko, keď prší, tak dážď. Vbehla som do lesa po príchode z práce, až okolo pol piatej. Bolo už po daždi, mokro-mokro. Zo stromov podchvíľou padali drobné kvapky, čoskoro som mala vlasy i tričko úplne premočené. Našla som kuriatka. Zlatisté a nádherne voňavé. Prvé tohtoročné, tak akurát trochu do večernej praženice a trochu zajtra na perkelt, taký paprikovo-smotanový, s primiešanými zemiakmi.

Hm, a popri tom sa rozfúkal silný vietor, lístie na stromoch šumelo, nebolo mi vôbec jasné, či tá záplava vody len padá zo stromov, alebo či už zasa prší. V diaľke zahrmelo, o chvíľu znovu a hlasnejšie, a ja som sa náhle rozhodla pre okamžitú zmenu plánu – a vyštartovala som z lesa domov. Už pršalo, ale neblýskalo sa, našťastie. Viete, ja dážď Zemi prajem, neprekáža mi a vytešujem sa z neho – v pohode sa poprechádzam v daždi – s jedinou podmienkou, nesmie sa blýskať, naozaj sa bojím bleskov.

Veď hej, v lese je úžasne. Zhlboka sa nadýchnite, čo to tak úžasne vonia – mach, kôra stromov, ihličie, listy, živica? A nie je to úplne jedno? Les vonia životom…

Záverom…

Zhlboka sa nadýchnite, les je tu s nami – cítite jeho trpkasto-sladkú vôňu?

Prajem vám večer plný pokoja…

Elena  Predná Hora, 29.6.2017

1. S.: Venované Zemi, s láskou a úctou…