otvorene

Kadečo sa udeje v jeden deň. V jeden deň si niečo pre svoje život dôležité uvedomíme. V jeden deň sa stretneme s niekým pre nás dôležitým. V jeden deň kamsi vykročíme. V jeden deň, ach, áno, v jeden deň…

Takže dnes o jednom takom dni… O včerajšku, o dnešku, o jednom dni…

V jeden deň kohosi stretneme…

Do jedného dňa sa zmestí tak veľa vecí. Zrejme by sa dalo povedať, že každý deň je taký „jeden deň“… Ale i tak boli včerajšok aj dnešok pre mňa niečím zvláštne.

Včera som sa stretla s niekým pre mňa dôležitým – so skoronajmladším – s bratom Ferom po rokoch. My sme si boli zo súrodencov najpodobnejší. Žije v Česku, prišiel s rodinou pozrieť. Bavila som sa v duchu na tom „našom spoločnom“ – obaja sme záhradkári – teší nás pestovanie kadečoho, aj „zberači“ – zbierame kamene kade-tade. Ja srdiečkové, on „do záhradky“. Spomínali sme na staré časy, vtedy chodieval ku mne na prázdniny – to ešte bol cca 10.- až 13.-ročný chlapec, a ja som ako slobodná, po skončení vysokej školy začínala pracovať na Prednej Hore. Raz sme sa vybrali na víkendový výlet do hôr, zbierali sme dva dni lesné jahody, plné vedierko. A spravila som potom úžasnú jahodovú penu. Práve na toto sme si obaja spomenuli ako na jednu z prvých vecí… Som moc rada, že sme sa stretli.

V jeden deň kamsi vykročíme…

A dnešok bol promočný – šla som s mojou najstaršou dcérou Kikou do Košíc. Večer sme sa prichystali na krásny letný deň, Kika svoje veci a ja som sa navliekla do bledofialového kostýmu (no – to je príbeh, pred 3 rokmi ma na jeho kúpu nahovorila kamarátka, lebo bol úžasný, hoci som ho o cca 10 cm vtedy ani nezapla, tak som ho ešte nikdy nemala na sebe – no keďže som teraz v priebehu mesiaca schudla o viac ako 10 kíl, v pohode som sa doň obliekla). Ale to poznáte – človek mení a Boh mení – ráno nás privítalo lejakom. A tak sme výstroj doplnili o  kabáty.

Lialo, aj v Košiciach úporne lialo, v meste dážď rozhodne nie je taký úžasný ako u nás v horách. Ale našla som si v tom lejaku jednu pozitívnu vec – kým som čakala na promócie a dcéra s kolektívom nacvičovala promočný akt, mala som vlastnú hrajúcu fontánu – skutočne, no kto okrem mňa by sa k nej v takom lejaku vytrepal? Dážď lial, ja som stála pri fontáne a dívala som sa na tie prúdy vody v nej. Po chvíli som vyzerala, ako by som z tej fontány priamo vyliezla, ale aj tak to bolo prekrásne. A pri našom popromočnom behu na autobus už slnko žiarilo a hrialo, akoby dážď neexistoval…

V jeden deň čosi pochopíme…

Niekedy nás deň postrčí akosi k zmúdreniu. Zrazu vidíme niektoré veci inými očami. No hej, bilancujeme, zbavujeme sa iluzívnosti, alebo vnímame koincidencie – mne ich teraz Zámer sveta prihráva denne.

Dnes cestou na promócie som Kike kúpila knihu – čítala som ju chvíľu cestou domov v autobuse. Dieťa si dobre vybralo, naozaj je to zaujímavá kniha – volá sa Pobozkajte žabu. Jasne pomenováva naše iluzívne očakávania – že sa ľudia zmenia či že my ich zmeníme. Pretože  sa nezmenia, osobnosť sa doformuje približne do osemnástky, a preto očakávanie zmeny iných prináša zákonite sklamanie a ak sa niekto správa problémovo, môže sa chvíľu pretvarovať, nič viac. Žabami nazýva kniha negatívne situácie či ľudí, od ktorých sa nedokážeme oslobodiť. Vyčistiť svoj život od nich pomáha prevzatie zodpovednosti ( „som to ja, kto si navliekol na krk problémového partnera a som to ja, kto ma z toho oslobodí“), ako aj zbavenie sa „emočnej lavíny“ (tá podľa Golemana znamená, že čím viac pozornosti venujeme negatívnym emóciám, tým viac narastajú) – takže v situácii nepohody netreba energiu a pozornosť sústrediť na smútok a hnev, ale odísť myšlienkami od tej situácie a človeka, prestať tomu venovať myšlienky. Má hlbokú pravdu v tom, že ak sme v roli „trpiteľa“, trápime sa, potom sa stráca schopnosť racionálne a jasne uvažovať. Nuž, schopnosť nechať niečo patologické definitívne odísť je veľké umenie a vyžaduje si uzdravenie nás samých, až potom to naozaj dokážeme pustiť navždy a jednoznačne, dať to preč zo svojho života.

Hej, mne tá kniha dnes pomohla. Na jednu situáciu som sa pozrela inak – a že som bola večer naozaj nahnevaná… Dnes som ten hnev nechala ísť preč, pretože nemá význam čakať od ryby, že začne lietať – a tak som prebrala zodpovednosť za svoje iluzívne očakávanie…

Záverom…  

Nuž, dalo by sa písať veľa o tom, čo všetko v jeden deň. Ach, hej, každý deň je taký „jeden deň“, ak mu dáme šancu…

Elena   Predná Hora, 1.7.2017