otvorene

Niekedy uvažujem nad tým, ako sa asi žije na lazoch. Na lazoch čas plynie pomalším tempom, ako kdesi v meste. No áno, mne sa páči taký pokojný štýl života, uvedomujem si cenu času, ktorý investujeme do výkonov a náhlenia…

Nuž, nad čím dumám – poviete si možno –  Predná Hora je tiež Pánu Bohu za chrbtom, v horách. To je fakt, ale lazy sú predsa len čosi iné.

A tak dnes pouvažujem o živote na lazoch.

U nás…

Výhľad na zdychavské lazy od nás z Prednej Hory je očarujúci a pôsobí skutočne romanticky. Domčeky na úbočiach, v tme žiariace drobné svetielka.

Ibaže dobre viem, ako to v skutočnosti je – aj ja občas počúvam, ako je na Prednej Hore úžasne, ako je tu určite super žiť. Nuž, aj áno, aj nie – keď ťahám tašky s nákupmi, najmä v zime spod kopca, ak kvôli neupraveným cestám autobus nevyjde na kopec. Ale poviem vám, ani v lete to nie je bohviečo, vliecť domov všetky potrebné nákupy. A samozrejme platí tiež, že čo kúpiť zabudneš, to nemáš.

Jasné, človek sa životom uprostred prírody v priebehu času na jednej strane naučí skromnosti, na druhej strane vynaliezavosti, a na tretej strane sa stane zdatným. Pochopí silu súdržnosti a zodpovednosti, pretože v takých situáciách si jasne uvedomujete, nakoľko sa môžete (alebo nemôžete) na toho druhého spoľahnúť.

Na rozdiel od Prednej Hory však ľudia na lazoch ešte „gazdujú“ – kadečo chovajú a pestujú. Tu už na to nemáme podmienky. Bývalé prenajaté záhradky obsadila súkromná firma, rovnako sú preč i kuríny, ktoré ľudia pred rokmi vybudovali. Trávnaté plochy, kedysi plné pestrých kvetov, osekávajú na strnisko.

Život v horách a na lazoch je taký jednoduchý, nevyumelkovaný. Žiadne vysoké podpätky, žiadny mejkap – prestanete sa na čokoľvek rýchlo hrať. Ja si spomínam, ako som prvý deň do práce na PH kráčala parkom v bielych topánkach na vysokom podpätku, prvý a posledný raz, pretože štrk v parku na nich úplne a neopraviteľne obdral podpätky. V horách skrátka veľmi rýchlo preladíte na štýl „stále v jedněch džínách, stále jenom v jedněch teniskách…“  

Hovorí sa, že práve hory odhalia, čo je v človeku – nuž neviem, ja si myslím, že rovnako to odhalí i mesto – podobne ako hory ukáže, nakoľko človek podlieha pohodlnosti, konzumu, rôznym pokušeniam. Tuším to bol Buddhov výrok, že načo pôjdete meditovať do jaskyne, ak si tam so sebou zoberiete seba. Zrejme vždy a všade odrážame to, čo je v nás. Možno si teraz poviete, že načo potom žiť na kadejakých lazoch, či na Prednej Hore.

Nuž, na takých miestach, ktoré sú uprostred prírody, ako sú lazy, je podľa mňa bližšie k nebu…

Žiť na lazoch?

Život v prírodnom prostredí ma oslovuje, nechcela by som určite nikdy žiť priamo v meste. Na druhej strane však už by som nechcela bývať ani na lazoch, čo ma kedysi v mladosti celkom lákalo – nechcem už život bez elektriny, kdesi izolovane na odľahlom mieste, úplne bez susedov.

Vlastne viem presne, aká by bola moja ideálna predstava života teraz – dom s veľkou záhradou (permakultúrnou, pravdaže), určite by sa tam motali nejaké tie zvieratá – psy, mačky, aj dva – tri kone. Rozbehla by som môj veľký projekt ÚA, takže finančne by som bola nezávislá a potom by som sa mohla realizovať v záhradke, žiť pokojným tempom. Možno niečo písať, občas. To by bolo v mojom ideálnom svete.

Veď hej, v ideálnom svete nežijeme.

Včera…

Včera popoludní sme s Kikou a Svetlankou, mojimi dvomi staršími dcérami odkráčali do lesa. Najmladšia Jazmínka trávi dni prázdnin pri koňoch.

Vlastne sme sa v horách dostali zasa raz na miesto, kde sme predtým nikdy neboli. Šli sme cestou, vôbec neviem kam viedla. Točila sa kamsi okolo kopca, veľmi vysoko v horách sme boli. Výhľady tienili stromy, len podľa protiľahlých úbočí v diaľke, presvitajúcich pomedzi stromy sme odhadovali tú výšku. Vzduch tu bol úžasný, taký voňavý. Aj PH je uprostred hôr, ale ten vzduch sa aj od nášho prednohorského podľa mňa dosť líšil. Jednoducho úžasné.

Po štvrťhodine chôdze neznámou cestou sme sa nakoniec otočili späť, Svetlanka sa lesa teraz akosi bojí, mala predstavu, že odkiaľsi vybehne medveď. Ktosi ho tu kdesi videl. A Svetlanka minulý týždeň, keď šli na koňoch, videla diviaka. A tak, keď sme pri mláke v blate objavili stopy diviakov, bol jej strach až hmatateľný. Argument o skutočne strmých svahoch, ktoré sa tiahli popri ceste zhora aj zdola, po ktorých by sa určite diviaky a zrejme ani ten medveď nevydriapali, na ňu neplatil. Tak sme putovali domov.

Záverom…

Nuž, potešte sa pohľadom na zdychavské lazy v diaľke. Sú prekrásne.

Ach, pravdaže,  tá prostredná fotka je naša, prednohorská – aj s našou bytovkou. Je to skrátka život v horách…

.Elena   Predná Hora, 4.7.2017