otvorene

Kraj nášho srdca je  obvykle spojený pupočnou šnúrou s našim narodením. Rodisko. Alebo kraj, kam nás život zavial a my sme k nemu prirástli svojim srdcom. Poznám obe verzie príbehu….

O rodisku i kraji nášho života dnešný blog.

Rodisko…

Mala som v detstve trojité šťastie. Vyrastala som pod Tatrami, na dedine a v dome so starými rodičmi.

To viete, Tatry sú Tatry, kto z nás by na ne nebol hrdý?

Dedina, tú úprimne milujem, mesto ma neláka s jeho zaprášenými ulicami, rozpálenými letným slnkom. Človek sa nimi zúfalo vlečie, či posedáva kdesi po kaviarňach – nie, to  nie je pre mňa. Milujem dedinu, a les, s jeho voňavým vzduchom, lúkou roztrblietanou rosou, prežiarenou lúčmi vychádzajúceho slnka.

A starí rodičia? Poviem vám, generačnú múdrosť získavať životom v širšej rodine je pre každé dieťa cenná príležitosť. Moc som osudu vďačná za tú možnosť. Mama odchádzala pracovať do neďalekého Svitu ráno a vracala sa večerným autobusom. So starým otcom som chodievala do lesa na huby, vždy to bolo pre mňa úžasné dobrodružstvo. Neskôr som sa vďaka nemu naučila oháňať sekerou (teda, pri rúbaní dreva na zimu, aby sme nedošli k omylu). Stará mama, láskavá a trpezlivá, mi bola vzorom kuchárskeho umenia i ľudskej sily a obetavosti. Starí rodičia zomreli už dávno, starý otec ešte počas môjho štúdia na VŠ a stará mama o pár rokov neskôr, rok po narodení mojej najstaršej dcéry Kiky, no stále ich nesiem vo svojom srdci. Je to zvláštne, poviem vám, keď človek bilancuje svoj život, že sa mu vynárajú v pamäti jeho mŕtvi blízki.

Kraj môjho srdca…

Na Prednej Hore som si odžila viac ako štvrťstoročie. Tento kraj mi vrástol pod kožu. No nepáči sa mi, do akej podoby pretvárajú toto miesto dnes – z pôvodného ducha Prednej Hory zostalo málo. Stále však sú tu nádherné zákutia, mnoho spomienok dobrých i zlých sa mi s týmto miestom spája, vidím tu svojho syna (o ňom teraz nemôžem písať, nie).

Ale zato vám napíšem o našom kraji niečo pozitívne  – jednoznačne je to teraz ródeo. Slávne ródeo, ktoré sa zasa raz tento mesiac bude v našom kraji konať – už ani neviem koľký ročník to je. Povalia sa naň davy kovbojov – tých pseudoprírodných, ktorých jediný kontakt s prírodou je ten, že sa vyváľajú pod vplyvom alkoholu na lúke. Či tiež falošne kovbojských, navlečených v superextrakovbojskom oblečení a superextrakovbojských topánkach či čižmách,  ktorí sa hrajú nielen na pravých kovbojov, ale aj na pravý život. Ale nájdete na ródeu aj tých pravých, nefalšovaných kovbojov, tí sú často navlečení v ošumelých rifliach a obyčajnej károvanej košeli (tie aj ja milujem a rada nosím), no pre ktorých kôň nie je len zviera, ale aj priateľ. Ja kone milujem, uviazli mi hlboko v srdci už kedysi v detstve, lebo môj nevlastný otec jazdil závodne, a tak sme trávili dosť času „u koní“. Dodnes zbieram obrázky koní.

Chodievala som ako slobodná na ródeo, bolo tam prekrásne. Tie prvé ročníky bývali ešte na Veľkej Lúke, až neskôr po rokoch sa presunulo ródeo za Muráň. To už som mala deti, aj Maroška, takže som na ródeo už nechodila.

No tak vám dám jednu spomienkovú fotku  –  z tých dávnych čias ródea na Veľkej Lúke (a nie, to dieťa nebolo moje, ale ani to auto)…

Elena  Predná Hora, 14.7.2017