otvorene

Čas objíma krajinu i nás. Čo to objatie znamená, o tom dnes pouvažujem.

Krajina a objatie času…

Krajina sa mení – niekedy prichádzame na miesta, ktoré nám prirástli k srdcu a sledujeme ich premeny v čase. Niektoré krajine prospeli, rozkvitla nimi a skrásnela, iné zmeny zasa rozbíjajú ten náš pôvodný obraz, nosený kdesi hlboko v srdci, a nepáčia sa nám.

Niekedy sa krajina mení tak prirodzene, časom. Ja som včera ráno zašla v lese na miesta, kde som už dávno nebola, vlastne od synovej smrti. Lúčka, ktorá zarástla – no zároveň sa ukázala nová krása – brezy rastúce v nežných zákutiach, so svietivo bielou kôrou, pripomína mi to ruský les.

I v živote to máme tak, že prichádzajú zmeny, čas nás objíma – niektoré z nich sú príjemnejšie, iné menej príjemné. Niektoré z tých zmien prirodzene a zákonite prináša život sám – a tak zajtra moje najstaršie dieťa prvý raz vykročí do svojej práce. Iné zmeny bývajú náhle, dlhodobo neplánované a niekedy aj neočakávané, sú však príležitosťou od života ku hlbokej životnej premene – a možno nielen vonkajších okolností v našom živote, ale aj seba samého, ak sa pre takú hlbokú vnútornú premenu sami rozhodneme. Sú to chvíle, kedy nám život dáva novú šancu – obzrieť sa, zbilancovať a znovu sa vrátiť ku svojej vnútornej podstate – kto som a aký chcem ja sám naozaj byť.

Zákonité i náhle zmeny sú náročné, ale v prospech nás samých – a sú zmysluplné, svojim dôsledkom môžu byť pre nás úžasné. Sú však aj zmeny, ktoré sú akosi na škodu veci. Mne tak neladí premena Prednej Hory, ako teraz prebieha – taká úplná zmena jej výzoru a charakteru. Som divoká a nespútaná Vodnárka, hlboko vo svojej podstate potrebujem vnútornú slobodu a nepokrivenosť, pravdivosť. Uprednostňujem nežnú krásu a prirodzenosť vecí. Milovala som preto divokú a prírodnú podobu Prednej Hory – tá jej kultivácia na akýsi park, osekané trávniky namiesto lúčnej krásy plnej kvetov – nie, nie, nie, za mňa nie. Podľa mňa ženu nerobí ženou vyzývané oblečenie, nakučeravené vlasy, mejkap na štýl Indiána na bojovej ceste, ani nalakované nechty, umelé a krikľavo sfarbené – ženskosť je v srdci, jej podstata je v láskavosti, nežnosti, vnímavosti, ale aj prirodzenosti. A rovnako aj krásu krajiny pre mňa nerobí vyumelkovanosť, vysekaný trávnik dohola, dohola, oveľa viac si cením prirodzenú krásu krajiny.

A hej, aby som nezostala v negatívne – páči sa mi premena Popradu, je to mesto môjho detstva. Žila som na dedine, pravdaže, ale mám super spomienky, keď som tam s mamou chodievala. Aj teraz tam občas zájdem – a cítim sa tam naozaj príjemne. Zmeny mestu prospievajú, a moc si cením, že nezlikvidovali vraní park úplne, ale nechali priestor vranám. Ďakujem za tie vrany, Popradčania. Ten vraní park je jedinečný a prekrásny, moc to miesto milujem. A zajtra tam opäť zájdem – už dnes sa na to moc teším…

Záverom…

Čas objíma krajinu i nás. Zajtra k tomu objatiu času dopíšem o tých, ktorých čas objíma spolu s nami. Uvedomujem si, ako sa postupne ponáram do zúfalého mlčania, dýcha na mňa blížiaca sa streda, narodeniny môjho syna. Ach, áno, ale dnes je napriek tomu krásny deň – stromy za oknom spálne prežiarené slnkom. Ale, pravdaže, úplne iné je Včera ráno som už o piatej chodila lesom.  Les bol plný farieb, pomaly doň presvitalo vychádzajúce slnko. Les bol plný zvukov – hrkútali hrdličky, z diaľky sa blížil dravec, oznamujúci svoj príchod škrekotom. Les bol plný vône a krásy – pár fotiek som spravila. Kuriatok som našla len sedem, ale zato ma doslova zasypali srdiečkové kamene – 11 som ich našla. Jasné, dovliekla som ich domov, na balkón, niektoré mám aj nafotené. Viete, verím, že to sú kamene niekým posielané z lásky,  takže na mňa myslí môj syn, tak ako ja na neho…

Deň plný pohody a pokoja vám všetkým prajem. A trochu z krásy včerajšieho rána…