otvorene

Dievča, ktoré jedlo surové ešte teplé a krvavé  srdce z jeleňa. Médiá v minulom roku priniesli o dievčati príbeh a vyvolal veľa negatívnych ohlasov vo svete.

Predvčerom priniesli médiá tragický príbeh o ďalšej lovkyni – a ja o ňom odvčera uvažujem. Kam nás život nasmeruje, a čo všetko do nás vštepia rodičia? A aké hodnoty žijeme?

Takže o tom môj dnešný blog.

Moja malá princezná…

Rodičia vštepujú deťom svoje hodnoty, vzorce správania.

Chloe Yuile mala len osem rokov, keď začala chodiť s otcom na poľovačku. Žila s rodičmi na Novom Zélande. Fotografie malej lovkyne uverejnil na sociálnych sieťach samotný hrdý otec, dokonca v takých kontroverzných situáciách, ako je už vyššie spomenuté jedenie krvavého srdca jeleňa. Na sociálnych sieťach tým spustil mnoho nenávistných reakcií.

Podobných prípadov je samozrejme viac – Aryanna Gourdin tiež poľuje so svojim ockom, a jej fotka so srdcom žirafy v rukách a tvárou pomaľovanou jej krvou tiež mnohých nenadchla.

A do tretice Melanie Capitan, ktorá i ako dospelá pokračovala v love a svojou záľubou vyvolávala hnev ochrancov prírody, aj vyhrážky smrťou. Tlak milovníkov prírody nevydržala – pred týždňom spáchala samovraždu. A sociálne siete zaplavili radostné komentáre.

Nie, nezastávam sa tých dievčat – lovkýň, zvieratá milujem – a moje obľúbené jedlo je ovocie. Ibaže – je v poriadku, ak ľudia prezentujúci sa ako milovníci zvierat píšu nenávistné komentáre inému človeku, prajú si jeho smrť, či dokonca sa z jeho smrti tešia?

Koho všetkého by sme radi utĺkli? Spravme zoznam – poľovníkov, teroristov, ľudí týrajúcich deti, kriminálnikov, zlodejov… ľudí, ktorí nemajú radi palacinky?… modrú farbu? Kde by sme skončili?

Nuž, rodičia sa hrdia kadečím…

„Spievaš úžasne –  v hviezdnej rote si len preto, že sú tam všetci idioti“. Nuž to je najmiernejšia forma rodičovskej škodlivosti.

Sú, pravdaže, aj ďaleko horšie formy rodičovskej hniloby. Nemusí ísť práve o týrajúceho rodiča, ako bol otec vo včerajších správach, ktorého dieťa leží v nemocnici „po páde zo schodov“. Niekedy stačí, že je rodič prehnane kritický, trestajúci, devalvujúci, nedoceňujúci, prísny – a dieťa si hlboko v podvedomí nesie pocit nízkej sebahodnoty. Privoláva si potom do života situácie, ktoré jeho podvedomý scenár plnia. Alebo je rodič rozmaznávajúci, z dieťaťa vychová rozmaznaného, sebeckého spratka, ktorý nemá na nikoho ohľad.

Sú to nášľapné míny, ktoré v živote spúšťajú naše rôzne reakcie. A dieťa, keď vyrastie, musí v sebe tieto rizikové miesta uzdraviť, pracuje na tom – ak naozaj dospeje.

Na druhej strane rodičia dokážu dieťaťu vštepiť hlboko do srdca niečo cenné, čo ho životom vedie ako kompas. Pravé hodnoty – skromnosť a zodpovednosť, láskavosť a súcitnosť, ohľaduplnosť. Schopnosť zdieľať, tú ja osobne pokladám za najviac dôležitú.

No hej, práve o hodnotách v týchto dňoch uvažujem.

Tie pravé hodnoty…

Nuž, každý máme svoje životné hodnoty, ktoré pokladáme za pravé. Někdo holky, jinej vdolky – ako sa spieva v tej známej českej pesničke.

Nejdem hodnotiť, ktoré sú tie pravé hodnoty do života – aké hodnoty uznávame, tak aj žijeme. Človek až časom prichádza na to, že životné situácie mu poskytovali príležitosť si tie pravé hodnoty voliť, a že jeho voľba potom vždy ďalej aj posúva jeho život nejakým smerom.

Keď bilancujem svoj život, uvedomujem si, že sme ako rodina žili v situácii, umožňujúcej nám učiť sa skromnosti a zdieľaniu. Museli sme si plniť povinnosti – zvládať starostlivosť o rodinu, a nebolo toho málo, čo sme museli zvládať. Každý nezodpovedný krok, či každá nezmyselne minutá koruna, mali vždy dopad na všetkých ostatných.

Ja sa teraz v rámci mojej dlhej a dlhej dovolenky zabávam sledovaním, ako mi to pomohlo. Naučilo ma to aj vynájsť sa – varím ako Vodnárka tvorivo, viem využiť zvyšky nápadito. Takže ak sme mali včera varené zemiaky a fašírku, zo zvyšných zemiakov sa dnes práve dopeká cuketovo-zemiakový nákyp. Už aby sa dopiekol, poviem vám – aby som vypla rúru, lebo vyrážam autobusom do Revúcej na nákup a dať si ostrihať vlasy nakrátko, nakrátko.

Aké hodnoty žijeme…

Nuž, jedna vec je, aké životné hodnoty prezentujeme, a druhá – aké hodnoty naozaj žijeme. Malo by to byť v súlade, nie?

Po tieto dni pracujem s tými mojimi nášľapnými mínami z detstva, konštelačka ma posúva. A pritom si doťukávam v hlave, aké hodnoty v živote uznávam. Nemám sklon správať sa snobsky, netúžim po luxusných veciach, nekonečných nočných žúrkach, mám rada obyčajný každodenný život. Nepokladám ho za nudný, dokážem žiť bohato a šťastne v rámci neho.

Záverom…

Niekedy nám náročné životné situácie pomáhajú porozumieť pravé životné hodnoty, nájsť sa naozaj. Učenie býva bolestný proces, kým niečo pochopíme, poznám to dôverne.

Veru poznám. No tak dobre, niečo krásne nahodím dnes večer…

Elena    Predná Hora, 27.7.2017