otvorene

Našu cestu životom môžeme pri tom prvom pohľade zhrnúť slovami – dobré časy,  zlé časy, tak sa to v živote strieda. 

Pozornejší čitatelia spozornejú – pri prvom pohľade? Tak to bude aj druhý pohľad, nie? A čo si povieme pri tom druhom pohľade?

Hm, práve o tom bude môj dnešný blog.

Dobré časy, zlé časy…

Život nás stavia do rôznych situácií, životných skúšok. Stavia pred nás prekážky – a díva sa, či ich odstraňujeme, preliezame, obchádzame, podliezame, alebo pred nimi len jednoducho zastaneme. A je aj plný lákadiel, ťahá nám popred nos kadejaké medové motúziky, aby videl, či sme silní a dokážeme odolávať, či vyberáme s rozvahou…

A tak našu cestu životom môžeme pri tom prvom pohľade zhrnúť slovami – sú dobré časy  aj zlé časy, tak sa to v živote strieda. 

A čo si povieme pri tom druhom pohľade? No predsa, že je čas učenia a  čas výsledkov naučeného, dopadov na nás. A možno pri druhom pohľade nazvať učenie zlými časmi? Koľko sme sa naučili v škole – a nebolo to vždy ľahké, no spomíname na ňu azda v zlom? Máme kopec krásnych spomienok a spomíname s vďakou za všetko naučené…

Nepochybne je proces učenia náročný, a čím dôležitejšie je to, čo sa máme naučiť, tým viac nás to pohltí. Učenie sa zásadným veciam, pre nás životne dôležitým, nás zasiahne celých, mali by sme sa doň ponoriť naplno.

Ak sa učíme správne…

Ak sa učíme správne, dokážeme realizovať tú najlepšiu zo svojich životných možností, plán Duše a Zámeru sveta, ktorý sme si zvolili pred narodením. To je – obrazne povedané – ako zvládnutie svojho životného učiva na jednotku.

Nie všetci sú jednotkári, a nie vždy sme jednotkári. Niekedy to naberie aj opačný smer, aj kadejako dokriva. Len ak pozorne načúvame Zámeru sveta, začíname kráčať svojim osudom bez prešľapov, tou správnou cestou.

Ja už čosi viem definitívne – viem ČO, všade a rovnako konštelačne mi vychádza – a pevne ma sprevádza môj obrovský projekt Územie anjelov. Teraz už potrebujem nájsť odpoveď ešte na dve zásadné veci – KDE a S KÝM. No s tým si teraz nelámem hlavu, dokonca nejdem ani na konštelačku do Trenčína, tzv. „doťuk“, ktorý má byť v sobotu. Nechávam veci úplne voľne plynúť, lebo presne to je to, čo mám robiť. Správne odpovede prídu v pravý čas.

Uvedomila som si, že som robila chybu – snažila som sa presadiť svoju predstavu, stále čosi plánovať a zariaďovať, a nie prijať tú cestu, ktorou by som mala ísť. Presne to mi Boh v jednej konštelačke povedal – že sa snažím prevziať časť jeho moci, namiesto dôvery v to, že mi prináša do života to najlepšie a že sa o to on postará. Obvykle sme ale veľkí organizátori a namiesto trpezlivého otvorenia sa budúcnosti srdcom sa ju snažíme pripravovať „po svojom“ – a hlavne v štýle „rýchlo, rýchlo, zajtra bude neskoro“. Schopnosť byť trpezlivý je „v ťažkých časoch“ moc a moc veľké umenie, nič nerobiť, len sa dívať dopredu na to prichádzajúce s otvoreným srdcom – ale práve to nás paradoxne posúva najviac, pretože nás to učí dôvere v to, čo je väčšie ako my – Osud, Zámer sveta a Boha. Ono sa to, čo má prísť, samo objaví, poskladá v našom živote práve tak, ako sa má, paradoxne práve v tej situácii, keď sa konečne naučíme a skutočne aj úprimne začneme trpezlivo čakať, prenecháme organizovanie nášho života Bohu…

Dnes ráno…

Prebudila som sa až pred šiestou. Najstaršia dcéra Kika odchádzala k autobusu do práce. Svetlanka, moja prostredná, sa vrátila z nemocnice pred štyrmi hodinami. Večer hrali futbal, dostala zásah loptou priamo do tváre, moja brankárka. A doma jej bolo zle – nevoľnosť, bolesť hlavy. Raz už mala otras mozgu po páde z koňa, pár rokovo dozadu, takže som vedela…

Privolaná RZP ju odviezla do Revúcej. Nechcela tam ísť, naša dôvera k tej nemocnici je narušená, lenže RZP ju inam neodvezie. Mala už devätnásť, nevzali preto nikoho z nás s ňou. Po vyšetrení ju pustili domov – no skončite pred polnocou dvadsať kilometrov od domova, sám, keď najbližší autobus ide o sedem hodín. Sanitku nedostala. Auto nemáme – a tí, ktorí majú u nás auto, o polnoci už spia, pretože ráno idú do práce. Nakoniec dieťa priviezol jej kamarát, ktorý pribehol zo Štítnika, aby jej pomohol. Čakala som ju a bolo mi neskutočne zle, nedokázala som ani čítať – tak som bezmyšlienkovite listovala facebookom. Riadne ma to vzalo – neviem si predstaviť, žeby sa ďalšiemu môjmu dieťaťu niečo stalo…

Moje dieťa – ešte aj ráno bola bledá (ale to i ja, z nevyspatia), bolel ju nos i hlava, no statočne varila, kým ja som šla do Revúcej nakúpiť zemiaky, cement a granule mačkám, mlieko, múku, olej – a všetko, čo dokážem odniesť a čo ešte bolo potrebné (včera dopoludnia som zbehla v rámci mojej dlhej a dlhej dovolenky do práce podpísať potrebné podklady ku výplatám, vybaviť poštu, stihla som aj nakúpiť niečo (ráno som zmeškala bus, čo sa mi nestáva – našťastie mi zastal úžasný pán na bielom meďáku). Dnes som autobus stihla, pretože som ráno začala písať tento blog, no dopisujem ho teraz.

Prezradím vám niečo o sebe naozaj úprimne – mám moc a moc rada ľadovo vychladenú dyňu. Môj letný sen je doniesť si ešte aspoň raz dyňu – naozaj ju milujem, no tento rok som dokázala ju dovliecť domov len raz. A poviem vám, aj dnes som niesla z Revúcej toľko vecí, že dyňu nemám. Nuž čo, sú aj horšie veci v živote, ako nemať dyňu, ja viem…

Záverom…

Ach, veď hej. Život nám každý deň nadelí kadečo – nemáme dyňu, ale stretneme úžasných ľudí, ako ja dnes. Poprechádzali sme sa popoludní, porozprávali, bolo s nimi moc fajn, ako už dávno nie.

Každý deň máme dobré časy i zlé časy, každý jeden deň…

.

Elena    Predná Hora, 3.8.2017