otvorene

Žiadny deň nie je taký ako ten druhý – niekedy sa celý deň kĺže hladko ako vlažné maslo na chlebe, inokedy pripomína maslo vytiahnuté priamo z chladničky, láme sa, nie a nie ho natrieť rovnomerne. Niekedy si prajeme tie zamatovo hladké dni, alebo hodvábne jemné, ktoré plynú svojim pokojným tempom ako oblaky na oblohe. Možno tie druhé, v ktorých niečo nevychádza z nášho pohľadu úplne ideálne, by sme si ani dobrovoľne nikdy nepriali – hm, asi tak to je. Napriek tomu prichádzajú k nám – a rozhodne nie sú márne. Možno nakoniec pochopíme, že ten náš pohľad – nuž, že by sme sa mali rozhľadieť poriadne…

Hovorím o dňoch, kedy to zadrháva a nadpis hlása, že sa sny plnia – no ako to len ide dokopy?

Veď vám porozprávam…

Keď deň zadrháva…

Poviem vám o mojom minulom pondelku –  vtedy som šla do Popradu.

Do Popradu kedykoľvek,  i vo víchrici – pokojne.  Chodím tam rada. Navyše sme v pondelok šli v dvojicovej dvojzostave – moje dve dcéry Svetlanka a Jazmínka (najstaršia Kika vyrazila poctivo skoro ráno do práce), a ja s mojou najlepšejšou kamarátkou. Je dobré mať najlepšejšiu kamarátku, s ktorou máte pevné puto po dlhé, dlhé roky – lebo to znamená, že ste si vybrali najlepšie ako ste mohli, spoľahlivo. Kadečo sme spolu zažili za ten čas, aj, aj. Minulý mesiac sme spolu putovali Popradom. A o tri dni potom aj na konštelačku do Trenčína so mnou vyrazila, posedávali sme tam ako dva ospalé vrabčeky od druhej v noci, prechádzali sme sa po konštelačke do pol jedenástej večer parkom i po stanici plnej bezdomovcov, kým sme o tretej nadránom nedoputovali k nej do Revúcej do bytu a potom sme debatovali do šiestej ráno, aby som nezmeškala prvý spoj domov. A opäť bez zaváhania v pondelok so mnou vyrazila do Popradu nakupovať, len čo som jej v nedeľu podvečer zavolala.

Na prvý pohľad katastrofa…

Cesta do Popradu v pondelok ráno vyzerala na prvý pohľad ako katastrofa v lejaku a silnom vetre. Najmä ak sa ustrojíme relatívne letne – ja som si k tielku a kraťasom prehodila mikinu, kamarátka mala letné prúžkové sandále naboso (ju ospravedlňuje, že v Revúcej bolo ráno dobré počasie, mňa neospravedlňuje nič – jednoducho som naivne verila, že počasie sa zlepší počas dňa, a trochu dažďa a vetra mi u nás v horách ani neprekáža).

Dcéry poslušne pricupkali až k autobusu na ôsmu, my dve sme skúsili skoro o hodinu skôr stopovať. Poviem vám, nemám problém so stopovaním – i do Popradu. Ibaže dnes sa okolo nás v daždi  prevlieklo len osem áut, z toho štyri kamióny, ktoré obvykle nestopujem, hoci dvaja z nich ústretovo pribrzdili. Dva autá boli plné – a tie dva ďalšie na nás kašlali, zrejme v domnienke, že sme pacientky vracajúce sa z protialkoholickej liečby (no, lebo ja som stopovala pri ceste, zato moja najlepšejšia kamarátka pred dažďom a vetrom vliezla do autobusovej búdky a odtiaľ kývala na šoférov, čo pôsobilo zvláštne).

Deň naštartoval ako to maslo z chladničky. No my sme sa zabávali po celý čas, v autobuse, pri putovaní Popradom, aj pri ceste domov, kedy moja najlepšejšia kamarátka vyhlásila, že to bol jednoducho úžasný deň. Veď hej, bol.

Maličkosti…

Tisíce maličkostí robia deň úžasným, veď to poznáte, nie? Niekedy práve tie maličkosti môžu byť veľkými vecami, takými veľkými, ako tie veľké nikdy nedokážu. Ak ste takí pochabí ako ja – a dokážete sa vytešovať z maličkostí…

A že čo a že prečo ma radostnilo? Kadečo. Vraní park, kde som moju najlepšejšiu kamarátku odvliekla aspoň na chvíľu. No hej, to je miesto, kam ma nalákate v Poprade kedykoľvek, to miesto jednoducho milujem. A veľká vďaka, že ho „modernizáciou a úpravou“ Popradčania dočista nezdevastovali. Mali by sme vždy nechať prírode miesto v našom živote, aj živým tvorom dostatok priestoru.

Priznám sa vám s mojim najdrahším pondelňajším popradským nákupom – bol za bezmála 5 eur. Chocker – teda, pre veci neznalých, to je taký tesný náhrdelník na krk, moc krásny.

Bol to taký môj malý splnený sen. Oči som šla na ňom nechať, keď sa táto móda objavila, lebo kedysi som si také vyrábala, dávno, dávno, zo zamatových stužiek v rôznych farbách. Hm, ibaže zakaždým, keď som niekam šla a mala som možnosť si ho kúpiť (kupovala som ho Svetlanke i Jazmínke, každá majú po dva, Kika ich nenosí), tak moje dcéry zasiahli, aby som si to nekupovala – no preto, „lebo to mamy nenosia“.  A teraz ho mám….

Ale aby ste si nemysleli, že na nákupy s mojou najlepšejšou kamarátkou mrháme veľké peniaze. Nemíňame veľa, zo šatníka „všetko do 5 eur“ som prešla na šatník „všetko po tridsať centov“ (aj to sa dá, ak viete kde a ako nakupovať), nanajvýš „všetko do dvoch eur“. Je to hlavne o zážitkoch – debatujeme, putujeme a debatujeme, veľa sa smejeme a o kadečom snívame…

V pondelok okrem čokra som si tak kúpila cvikľovofialový šál za 30 centov, a v rovnakej cene i jedno citrónovožlté tričko, lebo tú farbu na oblečení milujem (po synovej smrti som si tričká prefarbila na čierno) a nezostalo mi žiadne tričko v tej farbe.

A potom som sa cestou z mesta na stanicu autobusu v jednom sekáči zahrala s koincidenciou. Ja sa pri nakupovaní rada hrám hru s koincidenciami. Chcete vedieť, ako na to? Jednoducho. Poprosím, aby sa mi ukázalo to, čo je pre mňa teraz vhodné, potrebné a dôležité. Prosím o nejakú odpoveď, posolstvo. Tak si niekedy kupujem knihu. A tak si niekedy kupujem i oblečenie. Tak sme sa zahrali s koincidenciami aj v pondelok – vošla som do sekáča, šla som popri regáloch, až som do regálu siahla. Vytiahla som tričko, v nenápadnej zvláštnej farbe, s obrázkom púpavy (ktorú milujem, lebo mi pripomína môjho syna Maroška, naše fúkanie púpav) a s nápisom. No veď ho vidíte.

Tak dobre, sny sa plnia.

Záverom…

Je to zvláštna vec, tieto koincidencie, veľmi zvláštna..

Sny sa plnia.

Nuž, uvidím, ako mi to Zámer sveta poskladá. Ale dôverujem mu, má zjavne zmysel pre humor, taký jemný a nežný. A ja milujem práve taký humor…

Počujem v diaľke jeho tichý radostný smiech, že konečne…

Elena   Predná Hora, 12.8.2017

P.S:: Ešte štvorlístkovo a päťlístkovo zo včerajšej rannej cesty lesom – nájdite si v štvorlístkoch a päťlístkoch na obrázkoch nejaký pre seba…

.