Lúka dýchala pokojom v rannom šere. Svitalo, obzor sa rozžiaril zlatistými lúčmi slnka. Stúpalo čoraz vyššie, presvetlilo oblohu. Ránom sa kde – tu ozýval ešte ospalý hlas vtáčika, príroda sa prebúdzala do nového dňa.
Postupne lúka, roztrblietaná rosou v slnečných lúčoch, ožívala bzukotom včiel. Oranžovočierny motýľ zletel na sýto fialový kvet zvončeka, krehko trepotajúc krídlami.
„Vidíte dušu lúky?“ zaznel náhle nežný hlások víly vážky. Prichádzala machom spod stromov na úbočí, nenápadná a tichá. Šírila okolo seba sladké svetlo, pretože ružové lupienky jej sukne zmáčané rosou sa v lúčoch vychádzajúceho slnka dúhovo ligotali. „No tak, vidíte ju? Rozumiete jej?“ zopakovala naliehavo svoju otázku.
Dívala sa s úsmevom na motýľa, ktorý vzlietol ku belasejúcej oblohe. Na pozadí pomaly plynúcich oblakov, ešte fialkavo ružových v rannom opare, prelietali divé kačky. Víla vážka si sadla na veľký kameň pod šípovým krom, ktorý tak milovala a ich let sledovala zádumčivým pohľadom. Zaliaty zlatistým svetlom sa kŕdeľ divých kačíc stratil kamsi za obzor.
Ponad lúku sa od slnečného horizontu blížili dve striebristo modré vážky. Ich priesvitné krídla žiarili pri každom pohybe. Zakrúžili popri víle vážke, tíško zlietli do púpav. Lúka ožila v zábleskoch svetla, ticho šumela tráva, z mraveniska sa svojimi cestičkami rozbehli mravce.
Na šípový ker zosadla spokojne bzučiaca včela. Malý vodopád kvapiek chladivej rosy sa pri jej zosadnutí na vetvičku spustil k zemi, čeril vzduch ako malé dúhové svetielka. Rosa z vetvičky sa skotúľala priamo na vílu vážku. Tá sa rozosmiala, potriasala hlavou a rosa sa z nej rozlietala na všetky strany ako malé striebristé záblesky.
Včela vzlietla zo šípového kra a pristála na tmavoružovom ďatelinovom kvete. Nasávala nektár. Víla vážka sa k nej v záplave svetla, ktoré odrážala ranná rosa, rozbehla. „Ako včela, ako táto usilovná včela, áno, áno, presne tak“ prisviedčala si, zvonivo sa smejúc.
„No tak, no tak, vidíte ju predsa, tú dušu lúky. Vidíte ako žiari? Dokážete jej porozumieť? Cítite tú hĺbku života? Dívajte sa na ňu, tak naozaj, prosím, naozaj, celým svojim srdcom.“
Zastala uvažujúc, nadýchla sa zhlboka. Dlane si namočila v rose, spojila ich. Víla vážka fúkla do dlaní a drobné kvapky rosy sa v slnečných lúčoch na jej dlaniach dúhovo roztrblietali.
„Posielam vám trochu jej svetla, práve v tejto chvíli. “
Elena Predná Hora, 12.11.2017
.
Nádhera...Ďakujem... https://www.youtube.com/wa... ...
Celá debata | RSS tejto debaty