Slnečným predpoludním kráčala víla vážka lúkou. Padáčiky púpav sa vznášali popri nej, povievajúcim vetrom nesené ďalej, ďalej, a ešte ďalej. Budeže to zlatých púpavienkových slniečok budúci rok, rozžiaria lúku. Víla vážka občas ťukla do podaktorej z odkvitnutých púpav, biele padáčiky z nej dychtivo vyrazili s vetrom o závod. Niektoré z nich sa rozbehli k nebu, vysoko, vysoko a ďaleko, leteli do neznáma. Pozorovala chvíľu ich odvážne putovanie, kráčajúc.
Potom sa zadívala na lúku – klinčeky, margarétky, šalvie, sedmokrásky, zvončeky, zlatobyle, púpavy, ďatelinky a kadejaké ďalšie kvety ju sfarebneli v toooooľkýýýýých odtieňoch. Občas privoňala ku niektorému z kvetov pri cestičke. Radostne sa smiala, stále kráčajúc.
Došla na okraj lesa. Chvíľu stála, dívala sa na lúku a oblaky na oblohe, ktoré sa s vetrom preháňali ako stádo neposedných bielych barančekov. Na horizonte plynuli do diaľky ťažké tmavé mračná, kamsi niesli dážď.
„Aká je tá naša správna cesta? Kladieme si niekedy otázku, kam sa ňou dostaneme“ víla vážka sa váhavo pozrela dopredu. „A čo to znamená naozaj vykročiť svojou cestou?“
Poľná cestička, kľukatiaca sa lúkou, tu nekončila, viedla ďalej lesom. Presvetľovali ju slnečné lúče, zaliali celý les, ktorý pôsobil trochu tajomne, no priateľsky otváral náruč. Vietor šumel v korunách stromoch, ozýval sa spev vtákov. Mach pri ceste bol hebký, sýtozelený, sedeli v ňom dva malé zajačiky s mamou zajačicou, dôverčivo sa na vílu vážku dívali. Pod vysokou brezou vytŕčali červené hlávky kozáčiky, pri kmeni borovice bol ukrytý velikánsky dubák s tmavohnedou hlávkou, neďaleko cestičky pri jemnej papradine sa tiahol pás zlatožltých kuriatok. Vzduch lesa voňal, vietor privieval sladkastú vôňu ihličia a živice víle vážke do tváre…
Svet plynul svojim správnym smerom. Všetko bolo tak, ako malo byť.
Víla vážka vykročila…
Elena Predná Hora, 18.12.2017
Celá debata | RSS tejto debaty