otvorene

Tento otvorený list je určený všetkým právnikom, prokurátorom a sudcom.

Obraciam sa na všetkých vás, ktorí ste v Slovenskej republike právnikmi, prokurátormi, či sudcami v praxi, pripravujete budúcich právnikov, sudcov a prokurátorov, či ako kvalifikovaní odborníci stojíte pri príprave legislatívy tohto štátu. Verím, že sa medzi vami nájdu čestní a statoční ľudia. Chcem, aby ste sa zamysleli nad tým, kam došlo právo v Slovenskej republike, a aby ste účinne konali v prospech zmeny.

Obraciam sa na vás ako matka, ktorej jediný syn zomrel v dôsledku závažnej chyby lekárky revúckej nemocnice. My, obete pochybení lekárov, po celé roky zápasíme za spravodlivosť. Niektorí ľudia nechápu, aké je to vyčerpávajúce, že súdne konania trvajú roky – a že pokiaľ nie sú súdne konania uzavreté, nie je to pre nás minulosť, ale prítomnosť, živá, znovu a znovu zraňujúca prítomnosť.

Právo kedysi pôvodne vzniklo na ochranu obetí. A malo by práva obetí hájiť aspoň rovnocenne právam páchateľov. V Slovenskej republike to tak preukázateľne nie je.

Situácia obetí trestných činov – a špecificky situácia obetí pochybení lekárov – je v tomto štáte oproti právam páchateľov nerovnocenná v neprospech obetí, a to tak v trestnom konaní, ako aj v súdnom konaní.

V praxi to spôsobuje morálne paradoxy, napríklad že

• ja ako matka dieťaťa som sa nemohla vyjadriť ku výške trestu pre páchateľku za jej čin, ktorým spôsobila smrť môjho syna a spôsobila mne a mojej rodine celoživotnú ujmu,
• kým právoplatne odsúdená páchateľka – vinníčka smrti môjho syna – sa ako z vlastnej iniciatívy nanominovaná intervenientka v konaní o odškodnenie spokojne vyjadruje ku výške odškodnenia za smrť môjho syna, ktorú sama spôsobila – vraj „aby nebolo vysoké“.

Chránite ľudské práva páchateľov. A ja sa verejne pýtam, my obete nie sme ľudia a nemáme ľudské práva? Toto je amorálny stav.

Právo nemôže byť nadradené spravodlivosti. A už vôbec sa s ňou rozchádzať.

Nepokladám za spravodlivé, ak dopad činu páchateľa nesú namiesto neho obete. Lekárka je právoplatne odsúdená, no trest pokladám len za formálny, nakoľko v jej situácii už podmienečný trest a zákaz činnosti nezohráva žiadnu úlohu. Namiesto nej celoživotný dopad toho činu nesiem ja ako matka mŕtveho dieťaťa.

Právo na obranu páchateľa nemôže umožňovať ďalšie ubližovanie jeho obetiam. Nie je v poriadku, ak svojou argumentáciou môže páchateľ obete sekundárne traumatizovať, retraumatizovať.

Nepokladám za spravodlivé, ak Slovenská republika nekoná účinne na ochranu obetí pochybení lekárov pred takýmito postupmi páchateľov v rámci konania, nad ktorým má dohľad štát, t. j. v trestnom a súdnom konaní. Podľa môjho názoru sa tým stáva spolupáchateľom takéhoto konania, a jeho prístup voči obetiam pokladám za systémové týranie jeho obetí.

Ako je možné, odborníci, že ste prestali vidieť zdravú hranicu, čo možno páchateľom tolerovať voči obetiam? Ak argumenty nemocnice voči mne ako matke mŕtveho dieťaťa sú, „že ešte mám predsa ďalšie deti“, či argument, že „náš život s postihnutým dieťaťom bol predsa traumou“, je to amorálne.

Pre mňa bol môj syn tým najcennejším darom života. Nakoľko sa domnievam, že práve nemocnica, ktorá zavinila smrť môjho syna, zavinila aj jeho postihnutie, pokladám použitie týchto argumentov nemocnicou za dvojnásobne amorálne.

Viem, že je to podľa súčasnej legislatívy „premlčané“. Právo však nesmie byť nadradené spravodlivosti. Nie ja som ten argument vytiahla v súdnom konaní, ale keď ho nemocnica použila, žiadam, aby mi Slovenská republika umožnila spravodlivo vyšetriť orgánmi činnými v trestnom konaní pôrodné pochybenie u môjho dieťaťa, ktoré viedlo ku jeho postihnutiu, aby vinníkov spravodlivo potrestala a priznala mi spravodlivé odškodnenie za spôsobenú ujmu.

Vyzývam vás preto verejne, podporte vy, odborníci – právnici, prokurátori, sudcovia z praxe svojim hlasom túto moju oprávnenú požiadavku. Na základe argumentácie nemocnice v konaní sa cítim oprávnená ju žiadať od Slovenskej republiky.

ODVOLÁVAM SA NA RADBRUCHOVU FORMULU.

Za neadekvátne a ťažko amorálne považujem písomné vyjadrenie právoplatne odsúdenej páchateľky pre Krajský súd „ako intervenientky“ v minulom týždni (dostala som ho do rúk dva dni pred štvrtým výročím smrti môjho syna!), ktoré bolo 29.3.2018) ku tomu, čo mám  ja ako obeť robiť v tejto životnej situácii – podľa jej predstavy sa mám presťahovať tu v regióne, a tým sa zbavím bolestných spomienok a vec podľa jej predstavy bude vybavená. Zničila to, čo som budovala desiatky rokov, skutočne všetko. Zdá sa vám morálne v poriadku, aby sa práve taká osoba vyjadrovala k môjmu ďalšiemu životu?

Je to CHUCPE. Chucpe je správanie páchateľa, ktoré síce je formálne navonok v poriadku, ale je to v skutočnosti patologické, mimo akýchkoľvek morálnych hraníc – ako keď niekto zabije vlastných rodičov, a potom na súde žiada, aby na neho brali zvýšený ohľad kvôli tomu, že je úplná sirota.

Sudca v rozsudku nezohľadnil, že nešlo len o malý „omyl“ v liečbe, ale o závažné pochybenie aj závažné zanedbanie povinností, pretože neakceptovala hlásenie RZP, že dieťa potrebuje ARO, po celé hodiny nebola pozrieť pri dieťati, nekontaktovala špecialistu, aby sa poradila o postupe, a súd v rozsudku tiež nezohľadnil, že v prípade môjho syna šlo o osobu chránenú, dokonca dvojnásobne – ako dieťa, aj ako človek s postihnutím.

A myslím si, že keby tento štát súdil páchateľku za spáchaný skutok spravodlivo – sťahovala by sa už dávno ona sama – do väzenia.

Právnici, prokurátori, sudcovia – ja vás verejne vyzývam a prosím v mene mojom i v mene ďalších obetí pochybení lekárov – pozrite sa na prípad môjho syna Maroška, na prípad Sebíka, na prípad Timejky, aj na ďalšie prípady mŕtvych detí, je to už celý rad mŕtvych detí, ktorých mamy bojujú za spravodlivosť – zdá sa vám v poriadku to porušovanie práv obetí?

Prosím vás, určite sú medzi vami aj slušní ľudia a kompetentní odborníci – ozvite sa, robte účinné kroky proti takémuto chorému stavu, ktorý vo vzťahu ku obetiam pochybení lekárov prevádzkuje tento štát. Kto iný to spraví, ak nie vy, odborníci v oblasti justície?

Alebo skutočne musí dôjsť ku nejakej tragédii, aby tento štát konečne zastavil takéto bezprecedentné sekundárne traumatizovanie a systémové týranie obetí???!!!!!

S úctou

Elena Ištvánová

P. S.:

Mám moc rada pieseň Mariky Gombitovej Cirkusový kôň, naozaj moc.

Ach, hej, tá pieseň je príbeh. A takto pokračoval…

Ach ten koník menom Žany, mám ho stále pred očami.
Bol tak biely, bol tak bledý, keď sa klaňal naposledy…

K diskusii: bonnefoi – v tomto prípade šlo o bežné detské oddelenie – tam hádam nemožno očakávať vysokú úmrtnosť, pokiaľ sú tam odborníci. Môj syn mohol žiť, keby bola lekárka dieťa včas odoslala na neurochirugické pracovisko. Ale mu aspoň postláčala shunt. Lekárka neakceptovala info RZP o potrebe ARO, ale ani nevykonala žiadne potrebné postupy po celé hodiny, nebola po celé hodiny ani pozrieť pri mojom synovi, kým bolestne zomieral. Podotýkam, že lekárka mala dve atestácie, tým sa na súde oháňala.

Súd konštatoval vedomú nedbanlivosť, a podľa mňa došlo i ku ďalším porušeniam.

A teraz sa právoplatne odsúdená páchateľka opováži mi cez súd vypisovať rady, ako sa mám presťahovať a tým sa všetko vyrieši? Nezdá sa Vám, že môj život už zničila dosť? Snažila som sa po celé mesiace vyrovnať a odpustiť jej, ale opäť cítim hnev – prekvapuje Vás to pri takomto správaní páchateľky?

Kde ste, všetci lekári s morálkou, ak nestojíte pri obetiach. Lebo každý môže spraviť chybu, ale musí za ňu čestne niesť následky. A to sa nedeje v tomto prípade  – a v mnohých ďalších, už je nás dosť, matiek mŕtvych detí, ktoré mohli žiť.

A ak ste lekár – potrebuje komentár písomné vyjadrenie nemocnice, že popoludní podľa nich neurochirurgovia nepracujú? Ja si s hrôzou kladiem otázku,, koľko detí so shuntom je v regióne? Naozaj si myslíte, že zariadenia s takýmito hrubými nevedomosťami by tento štát mal prevádzkovať, a my občania ich platiť zo zdravotných odvodov? Uvedomujete si, že ide zo strany štátu jeho nečinnosťou o trestný čin verejného ohrozenia?