otvorene

Už aj v horách prišla konečne jar. Miznú posledné zvyšky snehu. Tichým ránom spievajú vtáci. Ich štebot má neskutočne veľa odtienkov, ak sa pozorne započúvame. Uvažujete niekedy nad tým, o čom spievajú vtáci?

Dnes pár slov pre pohodu a radosť duše – o jari, vtáčom speve, okrem iného, pravdaže…

Dych jari…

Postupne zaplaví svet malé slniečkovo – vytŕčajú hlávky prvé podbele, prvosienky  napĺňajú vzduch svojou zvláštne krehkou vôňou, púpavy vystrčia zlatisté hlávky, brehy potokov pozláti záružlie. Uvedomujete si, že mnohé tie jarné kvietky sú žlté? Naozaj také malé jarné slniečkovo…

Aj keď jarný horizont nie je priezračne číry ako v jeseni, príroda na jar dýcha krehkou krásou. Mám rada krehké veci, aj krehké pocity, všetko to čarovne jemné, popri čom treba chodiť so zatajeným dychom. Možno tým ma jar púta.

Zo zeme rašia rastlinky aj na tých najnepravdepodobnejších miest. Spod asfaltu, pomedzi kameň. Dych života cítiť. Pripadá mi zvláštne, ako rastliny vedia o blížiacej sa jari. Na schodoch bytovky cez zimu  pokojne spiace stromčeky odrazu rozvinuli lístky. Semienka v kvetináči – k orchidejke na kuchynskom okne som prisypávala sem-tam 1 semienko z jabĺčka, z grepu, citrónu, pomaranča. Nech majú šancu ožiť, hovorila som si. A viaceré sa svojej šance na život chopili. Vyklíčili a naťahujú dychtivo drobné zelené rúčky za svetlom.

Minulý rok ktosi zasial semienko slnečnice pri neďalekej bytovke. Rástla statočne, čelila osudu v tej záplave betónu a dlaždíc. Moc som jej fandila, aby rástla. Zvládla to. Ach, hej, slnečnice mám každý rok i na balkóne, zo dve – tri.

Jar v horách…

Na briežku pri bytovke už vytŕčajú hlávky snežienky, šafrány, prvosienky, a ešte zopár jarných kvietkov „made in Lidl.“

No jasné, kebyže to Osud zariadi inak, že by žil môj syn a žijeme kdesi v dome so záhradou, tak ja som presne ten typ, čo by sa s nadšením papral na jar v zemi a sial a sadil, a sial a sadil, a sial a sadil. Takto aspoň balkón sfarebnel fialovoružovými fuchsiami a bielymi margarétkami už v pondelok. Včera pribudli ešte ťahavé červenomelírované muškáty, v dlhých bielych truhlíkoch na zemi aj červená a biela cibuľka. Bylinkový kvetináč obsadil koriander a oregano, ale určite sa v nich objaví aj petržlen, bazalka a hlavne majorán – moje najobľúbenejšie bylinkové korenie. Cesnak vysadený ešte vo februári prečkal zlé časy na schodoch bytovky, a už sa tiež hrdo zelenie balkónom. Aj veľké kvetináče so stromčekmi, ktoré čakajú na svoju príležitosť „raz, niekde“ vrásť koreňmi do zeme, som vyniesla.

Hotovo – ešte jeden pohľad na okolité kopce – a do toho hlas susedy spod bytovky, či tú krásu už chcem nechať na balkóne „veď ešte mrznúť môže v noci“… Je to skúsená záhradníčka, má pravdu, nuž na tie dva dni do Ružomberku som dnes šla s prianím, len aby nemrzlo…

Veru, u nás v horách sú ešte zvyšky snehu, aj cestou od Popradu ma sprevádzali Tatry s bielymi končiarmi. Niektoré miesta na Slovensku dnes vraj boli zasiahnuté až letnými teplotami, tie ja nemusím. Mám rada, keď jar prichádza  pomaly, postupne, neprevalí sa náhle do horúčav. U nás v horách tento rok jar dlho skackala na jednej nohe. Sneh sa nakopil v hrubej vrstve, chvíľu sa stápal, potom znovu všetko zbelelo. Nakoniec však jar prišla…

Vtáci o nej spievali už dlho predtým. Snežilo, vločky snehu poletovali, ale vtáčí spev neutíchal. Privolávali jar. Ich hlasy sprevádzajú v skorom ráne moje kroky takmer celou cestou k busu. A tak si kráčajúc svitaním občas kladiem otázku, o čom vtáci spievajú. Možno o radosti zo života. Možno o svete, ktorý vidia. Minule som si spomenula, že Patrície Tervinová na starej meditačnej kazete, ktorú mám kdesi založenú tvrdí, že vtáci spievajú o láske. Už si nespomínam, čo všetko na tej kazete hovorí, ale vtáčie hlasy ševelia ránom tak nežne, že by to celkom mohla byť pravda.

Záverom…

Čas pokročil, možno aj k jari, ale určite aj k noci. Napadla mi otázka na rýchlo rozstrel, tak dnes výnimočne dám odpoveď – čo má pre mňa pocitovo spoločné jar a vtáci? Voľnosť.

Elena   Predná Hora, 12.4.2018

P. S.:

Mám moc rada pieseň Mariky Gombitovej Cirkusový kôň, naozaj moc.

Ach, hej, tá pieseň je príbeh. A takto pokračoval…

„…kde jak anjel bude smieť bežať voľne

 víriť prach na nebeských pastvinách…“