„To svetlo v tme svieti – a tma ho nepohltila…“
Svetlo tma nepohltila – čo hovorí táto myšlienka vám? Čo sa vám pri nej vynára pred očami? A čo v srdci?
Včerajší blog priniesol záverečným otvorením knihy túto myšlienku – a ja som sľúbila prezradiť, čo hovorí práve mne. Lebo mňa oslovila silne. (Ach, už som si zvykla na tie moje náhodne nenáhodné koincidencie – a najčastejšie ich vítam s vnútorným úsmevom. Niekedy mi vedia poriadne vyraziť dych, ale viem, že to so mnou myslia dobre).
Svetlo v tme je pre mňa moc silný obraz – a rezonuje mi s ním kadečo, ako uvidíte…
Svetlo v tme…
Obraz svetielka, blikajúceho v tme – ktoré je cennejšie ako pálivé letné poludňajšie slnko – to som kedysi zachytila aj v básni. Je to báseň o mojom synovi – pravdaže, písala som ju v dobe, keď ešte žil. Je pre mňa hlboko pravdivá i dnes, nielen láskou k nemu, ale i poznaním, že pre mňa sú v živote dôležitejší ľudia – svetielka sprevádzajúce v temnote, ako žiarivé poludňajšie slnká.
Svetlo nepohltí tma…
Je to pre mňa silná myšlienka – jedna z tých, ktoré so mnou pracovali v poslednej dobe.
Viete, kedysi som chcela, aby svet bol čistý a dobrý (to chcem i dnes, len už lepšie chápem, ako k tomu dôjde). Predtým som verila, že ak sme dobrí, nemali by sme robiť chyby. Že od začiatku jasne vieme, ktorá cesta je správna – a tak ňou bez zaváhania ideme. Dnes viem, že dobro v nás musí zapustiť pevné korene. A preto si tú správnu cestu musíme nájsť – lebo len tak budeme úplne jasne chápať, že je to tá správna cesta.
Mám rada rozprávky – to som opakovane prezradila v mojom blogu. Je v nich ukrytá hlboká múdrosť. A práve ony nám hovoria, že nie tá krásna a hladká cesta je tá pravá, spomínate si? Nie zlatá, ani strieborná, ale tá kameňmi posypaná. Na ktorej zakopávame a skrývajú sa na nej kadejaké pokušenia, no ich prekonávaním sa krok za krokom dostávame na tej pravej ceste ďalej a ďalej…
Čas ma skrátka naučil porozumieť, že práve chybami zosilnievame – a že ak nevieme, čo je čierne, nemôžeme sa pevne držať bieleho. Len so znalosťou veci sa naozaj môžeme rozhodnúť – a až naše vnútorné rozhodnutie nás robí pevnými. Len na základe vnímania hranice sa dokážeme jednoznačne postaviť na jednu jej stranu – a nemať pokušenie prekračovať ju. že pre pochopenie a prijatie dobra je potrebný hlboký vnútorný zápas, kríza, ťažká životná skúsenosť. Zbelieť sa skrátka nedá z bielej – a ak sa tvárime bezchybne a dokonalo oproti iným, potom nie sme dokonale bieli, len dokonale slepí.
Moc silnou skúsenosťou v tomto smere bolo pre mňa stretnutie s juhoamerickým šamanom. V jednej chvíli mal slzy v očiach a povedal mi svoj príbeh hlbokého zranenia. Je to jeho príbeh, vykladať vám ho nebudem, ale cítim k nemu hlbokú úctu, že mi ho povedal – pretože ak sme k niekomu úprimní a odhalíme sa takí, akí naozaj sme, tak sa cez našu ľudskosť vytvára veľmi silný most porozumenia…
„To svetlo v tme svieti – a tma ho nepohltila…“
Hm, je to silné poznanie, že temnota svetlo nepohltí, len zvýrazní.
Je to pre mňa aj o pochopení temnoty, s ktorou bojujeme sami v sebe. Snažím sa spokornieť, a byť k sebe úprimná. Nie vždy sa mi to darí, niekedy dostávam od Zámeru sveta po nose za svoju netrpezlivosť, či nedôveru.
Každý z nás zápasí so svojimi predstavami ideálnej životnej roly. Niekto chce byť krásny, niekto bohatý či úspešný, tá moja vysnívaná životná rola bola byť dobrou mamou – viem z čoho pramenila tá moja potreba. Vlastne som v mene toho obetovala fakt veľa, možno až priveľa. A nie, nebola som dokonalou mamou, robila som kopec chýb – čo by som zvládla prijať, lebo sa nezhliadam v dokonalosti ako ideáli, mám rada obyčajných a neafektovaných ľudí, prirodzených. A moja snaha bola naozaj úprimná, z celého srdca, svoje deti som pokladala vždy za svoje životné šťastie a najväčší životný úspech. Ale to, čo ma vo vzťahu k tej mojej ideálnej vízii dostalo na kolená, s čím som bojovala naozaj úporne – bol môj hlboký pocit viny, že som nedokázala uchrániť svoje dieťa, že môj syn vinou lekárky zomrel. Rozbila sa celá moja naplánovaná budúcnosť, pre ktorú som robila a obetovala tak veľa. Mojim sprievodcom sa stala intenzívna potreba zomrieť, aby som sa zbavila tej bolesti. Nedokázala som moje dieťa uchrániť – snažila som sa preto potom udržať aspoň úlomky toho sveta, lebo bol spojený s mojim synom, no ani to nešlo. Krvácali mi z tých črepín ruky i srdce.
Záverom…
„To svetlo v tme svieti – a tma ho nepohltila…“
Ach, hej, takým svetlom životnej cesty je v temných časoch nádej. Dá sa kráčať, kým ju máme…
Elena 17.10.2018
Celá debata | RSS tejto debaty