otvorene

Nebyť smutný a neprežívať nepohodu je heslom dnešnej doby – kráčať životom vždy v dobrej nálade, s úsmevom, bezstarostne – „pohodička, pohodička“ – a na cestu životom nám svietia kadejaké tie rozum a osobnosť vymývajúce vety „máme byť najlepšou verziou seba“, „bez negativizmu“…

Ibaže občas nás životom sprevádza smútok a bolesť. Niektorí sa pred nimi snažia unikať do pseudoradostnej  povrchnosti, boja sa ich precítiť a prejaviť. Dnes o tom, prečo to ja za ideálne v živote nepokladám…

O smútku…

Je podľa mňa prirodzenou a neoddeliteľnou súčasťou života, tak ako smiech. Ja idem do všetkého srdcom naplno a úprimne – či sa radostním, alebo smútim. Niekedy si smútok nevážime, neuvedomujeme si jeho cennosť. Pre mňa je postoj človeka ku smútku a bolesti dôležitým testom jeho životnej múdrosti a sily.

Lebo ak nevieme naozaj plakať, nevieme sa ani smiať bláznivo radostne a uvoľnene. Ak nerozumieme bolesti a neprijímame ju, nedokážeme sa ani úprimne tešiť z celého srdca. Práve tá polarita je cenná, radosť je silnejšia, ak poznáme smútok. Myslím si, že keby sme nemali striedanie dňa a noci, nenarástli by rastliny dvojnásobne veľké, ale vykapali by z ustavičného slnka. Tak je to i s nami – keby stále bol iba deň, neoddýchli by sme si, potrebujeme aj noc. A takisto nie je pre náš život obohatením trvalá povrchná bezstarostnosť – cítime sa pri nej fajn, nič nás nebolí, ale nerastieme. V skutočnosti sa tým ukrývame pred bolesťou, zakrývame si oči. Ale jedine to, že sa svojej bolesti postavíme tvárou v tvár, nám pomôže vykročiť v živote dopredu. A to vo všetkých oblastiach

• aj ku šťastnejšiemu životu, lebo ho dokážeme zmysluplnejšie vnímať,
• aj ku životnému poslaniu, lebo sa stávame hodní ho napĺňať,
• aj ku pravej láske, ktorú ľudia často hľadajú – lebo sa stávame zrelí v takom vzťahu žiť. Keď som nedávno písala blog o pražskej konštelácii, ktorú sme stavali o dvojplameňoch, presne sa ukázala pravdivosť tohto poznania, že až postavenie sa čelom bolesti a nezatváranie očí pred ňou viedlo muža ku pravej láske. S odstupom času tomu rozumiem viac.

Práve tým, že vnímame aj smútok a bolesť, cenná je v našom živote pravá radosť…

Pochopila som, že sa učíme žiť práve z bolesti – vedie nás za ruku dopredu, ak jej ju s dôverou podáme a ukazuje nám cenu vecí v našom živote. V prvej chvíli to asi nikto z nás nerobí rád, veď prečo aj prijímať smútok a bolesť? No keď predýchame ich prvý náraz, často nečakaný a krutý, pomôže nám vykročiť ďalej schopnosť prijať bolesť ako svojho učiteľa. Vedie nás ku integrite, vnútornej súdržnosti, dáva nás do súladu so základnými životnými hodnotami – nie, tými pravými skutočne nie sú známe „chlieb a hry“, ani „sex a peniaze“. „Belieme“ – a jedine cez „búrku v našom živote“, cez bolesť a smútok to dokážeme, spevňuje sa tým náš charakter.

Pretože charakter nie je vrodený – a musíme oň zápasiť deň za dňom…

To bolo pre mňa jedno z najdôležitejších poznaní, že dobrý človek nie je dobrý preto, lebo je dobrý  vo svojej podstate, ale preto, že chce byť dobrý. Preto, že sa zo všetkých síl snaží deň za dňom byť čestný, úprimný, spravodlivý –  a že niekedy nám to nevyjde, každému z nás, aj napriek tej snahe, z rôznych dôvodov. Hovorím o bežných ľuďoch – nerobím si ilúzie, že všetci ľudia sú dobrí, u psychopatických osobností bez empatie naozaj súcit nikdy nevydolujeme. Charakter nie je podľa mňa len o nejakých prísnych pravidlách, ktoré nikdy neporušíme. Je aj o hlbokej vnútornej radostnosti, o vnímaní zázračných okamihov v každodennosti, o schopnosti žiť vďačne a spokojne v každodennosti, konať zodpovedne a žiť zmysluplne.

Poviem vám pravdu, neverím tým, ktorí o sebe tvrdia, že sú pokorní – alebo že sú dobrí. Presvedčiví sú pre mňa ľudia, ktorí povedia, že sa snažia takými byť. Vlastne keď niektoré veci naozaj pochopíme v ich podstate, tak dokážeme odlíšiť pravé od nepravého, falošného – jednoducho to začneme vidieť a počuť. A sme opäť na konci kruhu, pretože vidieť a počuť lepšie dokážeme práve vďaka prežitej bolesti. A svojim spôsobom môžeme „ťažkým časom „ za to všetko vysloviť poďakovanie.

Záverom…

Ach, áno, je silné poznanie si hlboko v sebe uvedomiť, ako sa náš charakter a rast spájajú s bolesťou. Je hodne zvláštne cítiť v sebe taký zmätok pocitov – na jednej strane vnímať kus cesty, ktorú sme prešli, na druhej strane cítiť rany „z ťažkých časov“. Je to tak.

Elena  8.11.2018

P.S:: Ach, áno, fotografia je moja, z mojej poslednej cesty na vyhliadku.