otvorene

Viete si predstaviť, že by ste si nepamätali nejakú dôležitú časť svojho života? Že by ste síce boli presvedčení, že ste nejakú udalosť zažili, ale nedokážete si k nej vybaviť nič, vôbec nič, alebo takmer nič? Vlastne si ani nie ste celkom istí, či sa to stalo – ak by neexistovali nezvratné fakty?

Nuž, tak dnes otvorená a tvrdá výpoveď o ľuďoch, ktorí takú osobnú skúsenosť majú. Poviem vám, kto sú, aj prečo takú skúsenosť majú.

Kto sú tí ľudia?

Nie, nejde o alkoholikov, ktorí trpia výpadkami pamäte kvôli tomu, že neúmerne konzumujú alkohol. Viacerí z nich ho nekonzumujú vôbec, ostatní len občas, ako príležitostní konzumenti. Netrpia ani demenciou, v rámci ktorej by sa im pamäť zhoršovala v dôsledku chorobných zmien, spojených s vekom.

Tak kto sú tí ľudia a o čo ide?

Sme to my. My, rodičia detí mŕtvych vinou lekárov.

Nepamätám si…

Nepamätám si dni po smrti môjho syna. Chodila som v bielej blúzke, nie v čiernom, naozaj neviem nič z tých dní. Viem, že som musela vybaviť pôžičku na pohreb, v banke mi k nej priložili Lego Igráčika, ktorý radí „spraviť prestavbu, pustiť sa do  toho vo veľkom“. Nepamätám si synov pohreb. Pamätám si len, že som bola v Banskej Bystrici a že vtedy svietilo slnko. Nepamätám si tie dni po jeho smrti, celý dlhý rad dní, nekonečný rad dní…

Nepamätám si posledné tri mesiace tehotenstva s dcérou, bola som v siedmom mesiaci tehotenstva, keď môj milovaný chlapček zomrel. V noci som sa budila po jeho smrti, videla som ako ku mne naťahuje rúčky, išla som ho pritúliť – a bol tam len vzduch. Nie, nie, na ten pohreb som nemala ísť, dohodli sme sa s rodinou, že naň nepôjdem. Nemala som naň ísť, veď sa predsa nič nestalo, nič sa nestalo. Nepamätám si jeho pohreb, vôbec nič – len ako som bežala s tým mojim veľkým bruchom, mal čiapočku takú bielu, ako som ho chcela chytiť do náruče. Nepamätám si pôrod, nepamätám si ani prvé tri mesiace života dcéry…

Nepamätám si to obdobie po smrti môjho syna, vôbec nič si z toho nepamätám. Márne hľadám spomienky, vidím len tmu – a a to mi synček zomrel na rukách. Nepamätám si pohreb vlastného dieťaťa. Viem len, že som strašne kričala, nech mi ho neberú, nech mi ho vrátia…. Strašne, hlasno, nezastaviteľne som kričala… Nepamätám si nič, len záblesk, ako som pri tej jame padla na kolená. Sníva sa mi, ako leží v tej hnusnej izbe mŕtvy, leží tam a zrazu otvorí oči – maminka, prečo ja, ja chcem byť s tebou…

Stáva sa mi, že sa prihováram dcére a manželka ma napomenie, že hovorím s  ňou, ako so synom – som v tej chvíli presvedčený, že je to on, nás syn…

Človek ide ako stroj – vybaviť pôžičku na pohreb, zaistiť pohreb, prevoz z Bratislavy, človek ide ako stroj – nič si z toho nepamätá. Viem len, že v deň dcérinho pohrebu svietilo slnko, bolo tam veľa ľudí a chcel som farára zbiť…

Neplačem, nemôžem. Len si v duchu dookola hovorím – to je celé zle, takto to nemalo byť, to je celé zle. Najhoršia je cesta k hrobu a od hrobu svojho dieťaťa, chodím ňou každý deň…

V deň pohrebu som sa zrútila, celé moje telo mi vypovedalo službu, nepamätám si to celé. Len som dookola kričala dýchaj, dýchaj, ale moja dcéra už nedýchala, už vôbec nedýchala. A potom prišla tma, tri mesiace si nepamätám, nič, vôbec nič, bola som ako chodiaca schránka…

Ja si nepamätám z pohrebu veľa. Jeden pohreb za druhým, otec v decembri, syn v januári, nemohol sa s nami rozlúčiť, nemohol nám ani nič povedať. Truhla bola zatvorená, aby si ho ľudia pamätali, aký bol pekný. Som z toho zničená, každý deň chodíme na to najsmutnejšie miesto na svete, na hrob nášho syna…

Toto nám zavinili tí, ktorí vzali životy našim deťom…

Ľudia, ktorí nemlčia…

Odborníci potvrdzujú, že niet v živote väčšej straty, ako smrť dieťaťa. Naše deti niekto v slovenskom zdravotníctve zabil. Konkrétny niekto, má tvár, meno – len charakter nie. Lebo slušný človek, ak spraví chybu, prizná si ju a snaží sa jej dopady na obeť svojho pochybenia naprávať.

Tí, ktorí vzali životy našim deťom, svojim nečestným prístupom ho kradnú aj nám. Po celé roky. Spôsob, akým tie prípady rieši tento štát – že roky sa vlečie ich vyšetrovanie a súdne konania, ako aj bezohľadné – až zákerné – správanie páchateľov po čine voči nám, na nás pôsobia zničujúco.

Snažíme sa dovolať spravodlivosti. To my – a nie páchatelia míňame svoj čas, energiu a peniaze, aby sme boli počutí a videní. Tí si pohodlne žijú, ako keby nič nezavinili.

Prvé kroky rozbehli po stretnutí s nami pán minister Gál, aj pani ombudsmanka Tomanová, zmeny prisľúbila aj pani ministerka Kaľavská. Ale my nezostaneme mlčať. Čakáme už pridlho. Nie, my sa neuspokojíme s tým, že tento štát zmení zákon ohľadne falšovania dokumentácie, chceme reálnu zmenu v prístupe k obetiam pochybení lekárov.

Záverom…

Zajtra nás čaká ďalšie stretnutie – s pani ombudsmankou Patakyovou v Banskej Bystrici.

Elena      28.11.2018