otvorene

Ach, kde sú tí úžasní chlapi, ochotní do boja za svoju vlasť vyraziť hoci aj na vozíčku, s odvážnym pokrikom „na Belehrad, na Belehrad“…

Nie, belehradčania sa nemusia obávať, neplánujem tu anexiu ich mesta. To len spomínam na Švejka, úžasného chlapa, ktorého mám stále v srdci. Je to moja krvná skupina, a takých ľudí nie je veľa.

Ako inak, pripomenul sa mi pri slovách kapitána Danka o tej povinnej vojenčine.

Pred časom som napísala, že Danko má potenciál stať sa premiérom…

A vidíte, mala som pravdu – len to upresním, má potenciál stať sa premiérom na Slovensku. Neuvažuje čo povie, nemá veci premyslené – to, čo by vám sľúbil on, by vám nesľúbil nikto iný – kam by sa na neho hrabal Pellegrini, ktorý sa pri verejnom vystupovaní snaží nepovedať nič zásadné, ani konkrétne. Na rozdiel od neho Danko povie aj to, čo nevie.

Nemajú ako nahnať ľudí do vojny, potrebujú vojakov k tým tankom a všetkej ďalšej šialenej Gajdošovej výzbroji. Nevyšla predstava, že sa budú ľudia vrhať „do boja za vlasť“ aj na vozíčkoch na základe tárania o obrane vlasti. Slováci sú národ orientovaný

• prakticky – riadia sa heslom „ako vlasť nám, tak my jej“,
• mierumilovne – hovorí sa, že sme národ holubičí, plány vojnychtivých máme preto – no veď viete kde,… – akurát tak u politikov v parlamente a ich zbohatlíckych kumpánov.

Ja som z princípu proti vojne – nielen preto, že si uvedomujem vzácnosť a krehkosť života. Ale aj pre moju vodnársku dušu – akýkoľvek povel, s ktorým by som vnútorne nesúhlasila, by u mňa narazil. Ja by som tak hodinu po nástupe na vojenčinu už odsúdená sedela za katrom. Nemám problém s autoritami – no rešpektujem len tie skutočné.

Ale na druhej strane, ženy, pozor…

Polepšili by sme si s tou vojenčinou, poviem vám. Akí fešáci by nám tu chodili v tých uniformách, nie? Však tí vojaci by sa nepľantali po kasárňach, čo ste, však už žiadne ani nemáme. A viete, koľko by stálo zasa ich vybudovanie? Vojaci by nám chodili pekne po uliciach v uniformách, pomáhali by možno starým ľuďom cez cestu prejsť, či nákup domov odniesť.

Akurát že by tie uniformy mali ženy vyberať pre vojakov, a nie nejakí priblblí úradníci na ministerstve, či nebodaj obstarožní kšeftári rodnej strany. Vyhlásime verejné hlasovanie  – výlučne pre slovenské ženy, budeme rozhodovať o farbe a strihu uniforiem. Žiadna trápna nevýrazná zelená, však v tom podaktorí vyzerajú ako vodníci na dôchodku. Kráľovská modrá,  nežne svetlofialová, alebo trebárs červená (vojaci anglickej kráľovnej by pre nás mohli byť inšpiráciou, čo poviete, ženy?)…

Chlapi by zasa mohli hlasovať o tom, kde by sa robili odvody vojakov – lebo okresné odvodové komisie zanikli, všetko sa rozpredalo a rozchmátalo, tak hádam v kancelárii niektorých poslancov NR SR by sa to mohlo realizovať – beztak sú za drahé peniaze inak nevyužité.

Hej, a tiež trochu legislatívy pripomínam…

V zmysle troch zákonov, ktoré v roku 2005 zosmolila táto vláda a platia od 1. januára 2006 (zákon o brannej povinnosti, zákon o alternatívnej vojenskej službe v čase vojny a vojnového stavu, ako aj zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny a výnimočného stavu) u nás STÁLE PLATÍ BRANNÁ POVINNOSŤ.

Takže, riziko, že by ho vojny zatiahli naši „záchrancovia národa“, tu stále je.

Úplne ma fascinovala predstava, KTO by sa mal vojenčiny zúčastniť…

V prvej chvíli som žasla nad Dankovou víziou – koho za vojakov.

Čakala som, že by rady vojakov mali rozšíriť nezamestnaní, ktorí by podľa mňa takto aspoň mali motiváciu radšej urýchlene hľadať prácu, ako nastúpiť na vojenskú povinnú službu. Videli by ste, ako zázračne rýchlo by sa v tej skupine zvýšila zamestnanosť.

Ale podľa predstavy Danka na vojenčinu majú nastúpiť budúci úradníci štátu. Aby ich vôbec zamestnali. Po chvíli prekvapenia som pochopila, že kapitán má pravdu – však práve oni potrebujú najviac mať zručnosti v zaobchádzaní so zbraňou. Poviem vám, úplne inak by pristupovali podaktorí občania ku plateniu daní napríklad, ak by ich vyberať prišli vycvičení úradníci so samopalom cez plece, zásadoví a nekompromisní, bez ochoty zvažovať, ktorej strany je dotyčný neplatič členom či sponzorom.

Alebo pri kontrole eurofondových projektov – dvaja ostrí chlapci s výzbrojou by prišli, a firma by hneď vyložila na stôl karty, prečo žiadala o eurofondy, keď jej náplň s údajným účelom projektu nemá nič spoločné.

Noooo, vidíte.

Alebo dal – už neviem, či on, alebo potom Hrnko, ten nápad, že by tam chodili policajti, hasiči, záchranári a podobne.  Načo aj záchranári – hovoríte si možno znechutene. Poviem vám, vôbec to nie je zlý nápad – rýchlo by v slovenskom zdravotníctve skončili tie desivé situácie, ktoré popisujú podaktorí aj na internete a v médiách – ako s človekom v zlom zdravotnom stave, krvácajúcim, v bolestiach, márne záchranári vyčkávajú na studenej chodbe aj desiatky minút, kým sa zjaví lekár. Taký samopal na pleci a poznanie, že záchranár vie aj trafiť, by dodal grády vete – „rýchlo volajte lekára“. Bol by tam rýchlejšie ako letka NATO u nás po neúspechu „tých správnych strán“ vo voľbách.

Z praktického hľadiska výberu vojakov z radov záchranárov a hasičov som však proti tomu, jednoznačne. Síce by to boli šikovní ľudia v radoch vojakov, na druhej strane, keby sa niečo zomlelo a naši mocní by chceli bratsky pomáhať vyslaním našich vojakov, kto by tu u nás potom zachraňoval a hasil požiare?

Zato mám ešte iniciatívny návrh, ak by človek mal službou na vojenčine prejaviť vzťah ku vlasti, potom by tam ako prví mali nabehnúť všetci poslanci NR SR a členovia vlády. Nemožno predsa vážne očakávať, že bez vlasteneckého základu budú v parlamente oddane hájiť naše pravé záujmy.

A teraz vážne, chlapi…

Nerozumiem, prečo v TV správach dávali len názory tých starších pánov, ktorí – pri všetkej úcte k nim – už na vojnu nepôjdu ani na tom spomínanom vozíčku. Nech sa k tomu vyjadrujú hlavne tí, ktorých sa to priamo týka.

Skutočne by ma zaujímal názor mladých chlapov, ktorých by sa ten nápad mal týkať – či vážne chcú ísť niekde na cvičáky plahočiť sa blatom v noci a nacvičovať streľbu, aby im potom napríklad niekto raz prikázal strieľať do davov obyčajných ľudí v uliciach, nespokojných s ožobračovaním? No čo, chlapi, strieľali by ste do nich?

A to nehovorím o tom, ako na vojenčine bujnela šikana, aké zlé skúsenosti mali s vojnou podaktorí.

Tak už vieme aj kto, ešte si povedzme, že ako…

Trojmesačná vojenčina, to je nič, podaktorí sa za ten čas ani poriadne pochodovať nenaučia, nie ešte že strieľať tak, aby trafili nepriateľa.

Myslím, že podaktorých poslancov by tam mohli cvičiť pokojne aj desať či dvadsať rokov, chýbať vlasti v parlamente určite nebudú. A poslať potom hoci aj do Tramtárie, aj s ich nápadmi.

A nakoniec si povedzme za čo a načo…

Vybudovať kasárne, financovať náklady na tých vojakov, ubytovanie, stravu, zdravotné a sociálne odvody, nehovoriac o administratíve okolo tej vojenčiny. Z akého rozpočtu by sa ubralo? Už teraz tí lumpi zadlžili Slovákov na americké stíhačky, aj kadečím ďalším. Ako rastie náš štátny dlh, o tom som písala v predminulom blogu Komu veriť 4. Ekonomický zázrak na Slovensku a zelení mužíci.

A na rozdiel od všetkých tých ekonómov svojim zdravým rozumom viem pochopiť, že rast HDP sa kdesi musí zastaviť, lebo nie je nekonečný. Ani zdroje nebudú rásť donekonečna –a vzhľadom na predpokladané starnutie populácie možno predpokladať skôr v skorej dobre pokles príjmov a rast nákladov štátu. Tak načo vyhadzovať peniaze na ďalšie vyzbrojovacie výdavky???!!

Kvôli čomu by sme mali toto všetko zasa raz financovať? Skrátka peniaze vyhodené do vzduchu navyše – lebo, otvorene, keby nás niekto napadol, tak podaktorí tí trojmesační cvičenci by boli užitočnejší s metlou alebo s lopatou v ruke, ako so samopalom, či s nejakým tankom. Lebo podľa mňa ďalšiu svetovú vojnu by nevyhral ten, kto má väčšiu armádu, viac húfnic ani stíhačiek, ale ten, kto by rýchlejšie zlikvidoval elektronické raketové systémy protivníka.

A skutočne uvažujem, proti komu tú armádu chceme chystať. Snáď sa nechystajú banderovci z Ukrajiny zasa raz k nám?

Elena   4.1.2019