Nádherný článok predvčerom priniesol časopis Najmama. Píše v ňom:
Po tom, čo sa mamy a otcovia, ktorým zomreli deti v nemocniciach, obrátili na rôzne ministerstvá a prosili o pomoc aj detskú ombudsmanku či verejnú ochrankyňu práv, sa veci pohli a rokuje sa o zmene legislatívy…
Takže ak som v nedeľu písala v liste Ministerstvu Českej republiky pochvalne o ministrovi Gálovi, ktorý nás podporil ako prvý z ministrov
http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/03/10/o-11-chlapec-ktory-prezil-ale-nemusel/
predvčerajší článok z Najmamy ukazuje, že sa vo veci razantne rozhýbali i ďalší kompetentní. Ministerka zdravotníctva Kalavská, podnetom prispela verejná ochrankyňa práv profesorka Patakyová.
Článok má názov Rodičia, ktorí prišli o deti to dokázali: Novelizáciou zákonov chcú predchádzať úmrtiam
A ja hovorím, nielen my, sami by sme to nezmenili. Zomierali by ďalšie a ďalšie deti, vaši blízki…
Ďakujeme preto všetkým, ktorí k zmene prispievajú.
A to, o čom sa v médiách nehovorí
– a ja to chcem pripomenúť – je skutočnosť, že už dlhodobejšie v prospech obetí koná ticho a nezištne, no aktívne a účinne aj ombudsmanka pre deti pani Tomanová.
Týmto jej vyslovujem naše veľké verejné poďakovanie.
Keď sa sily zjednotia pri zmysluplnom cieli…
Aby sa zlepšilo slovenské zdravotníctvo, treba v ňom urobiť poriadok. A ak lekári argumentujú, že každý má právo robiť chyby, potom treba zaviesť systém, aby každý čestne niesol i zodpovednosť za svoje pochybenie.
Súhlasím jednoznačne s hovorkyňou Ministerstva zdravotníctva SR, že je pre všetkých zdravotníckych pracovníkov záväzné riadiť sa zákonmi a predpismi, podľa ktorých je ľudský život najvyššou hodnotou. Ibaže vymožiteľnosť práva je u nás nízka. Doteraz mali rodičia detí, ktoré zomreli vinou lekárov, postavenie slabšieho v tomto prípade – lebo nevydávali im dokumentáciu, riešenie vecí trvalo roky, zdravotníci sa správali po závažnom pochybení nečestne a bezohľadne. A tak sa mení nielen trestný zákon, ale pripravujú sa aj zmeny zdravotníckych zákonov.
No boj za zmenu zdravotníctva k lepšiemu ešte nekončí – a pripomínam všetkým slušným zdravotníkom, že by to mal byť náš spoločný boj.
Čakám na časy…
Čakám na časy, kedy sa začne veľký monitoring postojov zdravotníkov vo vzťahu ku rovnocennosti života človeka s postihnutím. Moja osobná skúsenosť ukázala, že v slovenskom zdravotníctve takéto postoje treba cielene monitorovať. A obraciam sa vo veci na medzinárodné inštitúcie.
Pravdaže, ešte predtým čakám vyjadrenie Slovenskej komory lekárov (SLK), keďže za smrť môjho syna právoplatne odsúdená lekárka sa opakovane písomne súdu vyjadrovala o nižšej hodnote života človeka s postihnutím. Dala som podnet SLK, a odpísali mi po pár mesiacoch, že podnet nemôžu riešiť, lebo dotyčná lekárka nie je členkou SLK. Lenže na moju ďalšiu otázku, či dotyčná lekárka bola niekedy v SLK a odkedy členkou nie je, odmietli odpovedať telefonicky. Ak totiž bola členkou SLK v čase jej nehoráznych písomných vyjadrení súdu, potom by SLK mala vo veci konať, aj napriek aktuálnemu nečlenstvu.
Požiadala som teraz na radu MZ SR preto písomne SLK o odpoveď v zmysle zákona o verejnom prístupe k informáciám, tak uvidíme.
Tento prípad – moju osobnú skúsenosť – použijem pre medzinárodné inštitúcie ako argumentáciu nutnosti medzinárodného monitoringu postojov zdravotníkov v SR vo vzťahu ku ľuďom s postihnutím a hodnote ich života.
Elena 14.3.2019
Fíha "A to, o čom sa v médiách nehovorí–... ...
Celá debata | RSS tejto debaty