otvorene

Naša zmena nie je o čase. Potkan sa skrátka nezmení na orla o rok, o päť, ani o desať…

Nie je to o tom, že prejde rok či dva – a sme zrazu úplne iní. Zmena vychádza z nás, z našej podstaty, z toho ako „belieme“. Vnímam vnútorné svetlo od istej doby. Osvetľuje nielen to, čo je okolo nás, ale hlavne to, čo je v nás. Aj keď sa očisťujeme, niekedy môže na chvíľu naše vnútorné svetlo prekryť mrak, zakolíšeme, ale po chvíli sa znovu rozžiari – ak skúšku osudu zvládneme. Lebo Zámer sveta hovorí s každým z nás, a všetkých nás vystavuje situáciám pokušenia, odvahy, viery.

Dnešný blog bude náročný na úroveň poznania, čítajte tí, ktorí ste pochopili prvé dve vety.

Včera…

Ležala som v posteli, zababušená až po uši. Bdela som včera večer dlho, bezmála do polnoci, čakala som na návrat môjho najmladšieho dieťaťa z popradského kina. Ojedinelá výletná akcia skupinky dievčat z hôr, nemala som srdce povedať „nie“, hoci mnou lomcoval strach z počasia pod Tatrami a z toho, aby to mladá šoférka Betka cez kopce v tme šťastne zvládla. A tak som ležala a čakala. Nie že by som nemala čo robiť – písať mám skutočne kadečo, dokonca termínovane. Aj čítať by som mohla, hŕbka zaujímavých kníh čaká na svoju príležitosť – a vytúžení „Snílci“ putujú so mnou v kabelke už dva týždne kade-tade, no niečo ma k nim ešte nepustilo. Mám na kôpke vlnu, aj nejaké tie nápady na háčkovanie a pletenie.

Pôvodne som chcela napísať blog. Úvodné otvorenie náhodnej knihy na náhodnej strane – ako vždy silne nenáhodné. Ja – už som nemohla písať. Obrovské posolstvo, v pravý čas. Sklopila som uši a viedla som tichý dialóg so Zámerom sveta.

Bola som plná hnevu po odchode manžela v posledných dvoch týždňoch. Nadávala som, a ešte ako, nahlas a verejne – na fľandru, s ktorou ma podvádzal. Mňa sklamal, klamal mi a bol mi neverný, no neprajem mu nič zlé, je to otec mojich detí a deťom naozaj chýba. Prišlo mi aj ľúto, že deti z dedičstva po starých rodičoch neuvidia nič, aj peniaze z odškodného za smrť môjho syna (bola som to vždy ja, kto osamelo bojoval za spravodlivosť pre neho) míňa prekliata stará pijavica. Teda, prekliata nie je – lebo prekliatie sa nesie počas siedmych generácií rodu – ale nechýbalo k tomu veľa. Aj som si povedala pred časom, že ju nechávam samú s následkami jej činov, no môj hnev narastal – začala som jej priať zlo. Moje prianie je trochu iné ako bežné, silovo iné. V jednom z minulých životov som bola čiernym mágom, vzdala som sa pred časom moci vedome. A odkedy mi jedna pražská konštelačka dala správu, že sa nemusím báť sily v sebe, že ju môžem používať, používam ju pre dobro Zeme.

Prezradím vám teraz včerajší odkaz Zámeru sveta. „Zastav svoj hnev. Ja som ten, kto bude trestať.“ Prijala som pravdu – nie ja to tu riadim, a to prekliatie rozhodne nebol dobrý nápad. Vystavil ma obrovskej skúške Zámer sveta, nakoniec som ju zvládla. Postavila som si predmetovú konštelačku a nechala som ju definitívne samú s následkami jej činov. Tak. Peniaze nie sú v živote to rozhodujúce, žiadna nadávka nepomôže, aby ich nepomíňala. Spravila veľa nečestných vecí v živote, viacerým ľuďom, zlo sa sebou ťahá ako had chvost – keby sa skúšky osudu známkovali, bolo by to samé „je to za päť, zlato, nabudúce sa snaž viac“. Potkan sa jednoducho nezmení na orla. Keďže už viem o tej trojmesačnej porozvodovej lehote, kedy sa následky dostavia, začínam s ňou trochu aj súcitiť.

Aká bola dnešná koincidencia? Poviem vám ju, pravdaže, práve ona mi dodala odvahu si to celé zbilancovať. „Cítiš sám, aké je ťažké vytrvať vo viere v DOBRO.“

Nuž tak. A keď už som tak pravdivo-pravdivá, dodám, že je ťažké veriť v dobro, no pre mňa je teraz ťažké aj komukoľvek dôverovať. Viem, že práve s tou oblasťou bude u mňa v ďalšom období Zámer sveta pracovať, lebo to potrebujem najviac. Ale sama som zvedavá, ako ma presvedčí, aby som niekomu verila.

Elena 13.4.2019