otvorene

O našej eštestálenie prezidentke sa toho už popísalo – najnovšie o jej rozchode (či ako to nazvať celé).

Ja k tomu dodám pár slov v takej zvláštnej kombinácii – vo vzťahu ku banalite zla, ako prezrádza už názov dnešného blogu. Budem teraz uvažovať o banálnom zle v našej spoločnosti. Zástancovia „moderných hodnôt“ môj dnešný blog radšej nečítajte, nechcem vám privodiť infarkt.

„Väčšina zla je spôsobená ľuďmi, ktorí sa nikdy nerozhodli konať dobro alebo zlo“   povedala známa filozofka Arendtová – a ja dodávam, aby nám bola známa všetkým – že je to pani, ktorá vymyslela pojem „banálne zlo“. Myšlienka „banálneho zla“ rezonovala pôvodne vo vzťahu ku spoločenskému zlu v časoch nacizmu, pretože ide o formu zla, ktorého sa zúčastňujú „poctiví občania“ tak samozrejmo, „akože nič“.

Zimbardo sa napojil na myšlienku o banálnom zle svojimi verejnosti tiež známymi psychologickými (podľa mňa až psychiatrickými) pokusmi o tom, kam siaha konformizmus – je to konanie pod tlakom väčšinovo zdieľaných pravidiel (podotýkam, že ho odlišujeme od konformity, ktorá je prirodzenou a potrebnou schopnosťou prispôsobiť sa). Pomenujem to inak – konformizmus je o tom, nakoľko sme schopní uhýbať od osobnej zodpovednosti.

Bez pochýb sedí myšlienka banálneho zla presne aj na súčasnú spoločnosť – páchajú ho ľudia, ktorým pripadá úplne normálne. Väčšinu špinavostí skutočne robia nie ťažkí zločinci, ale ľudia – akože slušní občania – ktorí sú „len tak prirodzene“ bezohľadní. Sebeckí, ťažiaci bez akýchkoľvek morálnych zábran. Ja na tom vidím ako zlé predovšetkým to, že svojimi činmi posúvajú hranice morálky v spoločnosti – samozrejme k horšiemu.

Z toho uhla pohľadu poviem, že podľa mňa stabilné vzťahy musia mať dobrý základ, tak ako dobrý dom. A sotva možno robiť dobré základy, keď ste ešte starý dom nezbúrali. Len toľko na margo „rozpadu vzťahu“ pani skoroprezidentky.

Teodíceu – t, j. predstavu existencie zla vo svete ako súčasti božieho plánu – ktorá sa objavuje od čias stredoveku, zneužili na ospravedlňovanie darebáčin všetkého druhu podaktorí. Lebo je potrebné odlíšiť veci, ktoré sa jednoducho dejú, ako zemetrasenia a rôzne prírodné katastrofy, ktoré nemožno pokladať za zlo v pravom slova zmysle, lebo sú bez vedomého zámeru človeka. Ozajstné zlo môžeme vymedziť ako nečestnosti v konaní ľudí.

Banálne zlo je podľa mňa i to, ak sa podaktorí správajú mimo hraníc morálky a tradičných hodnôt a vydávajú to za modernú morálku. Teda z ich strany je to nedostatok morálnych hraníc (zrejme aj výchovných a hodnotových). Nie, moderná morálka nie je, sú len ľudia s posunutými hranicami morálky. Morálka je len jedna, aj hodnoty sú stále, len sa mení ich akceptovanie ľuďmi v spoločnosti. Banálne zlo spočíva v konaní nás ostatných, ktorí mlčky tolerujeme porušovanie morálky, či dokonca akceptujeme tie táraniny, že ide o morálku novú modernú. A že je prirodzené a morálne sa správať bezzábranovo, podvádzať, klamať, byť nečestným.

To ale nič nemení na morálke a hodnotách – a mali by sme to pravdivo pomenovávať. Ak sa žena vláči so ženatým chlapom, je to fľandra, nech sa tvári akokoľvek moderne – rovnako aj opačné garde platí podľa mňa. Kedysi by ženu – fľandru posadili do klietky hanby. No poviem vám – stačila im vtedy jedna na námestí. Koľko by sme ich museli mať dnes? Však to by sme za mestom museli natiahnuť celý blok klietok. Naozaj sa vám zdá, že spoločnosť duchovnie a humanizuje sa? Podľa mňa skôr morálne upadá. V dávnych časoch by dávali najavo jedincovi, ktorý sa správal amorálne a bezzábranovo, že hranice hodnôt v spoločnosti sú jasné. Primitívne kmene ich majú dodnes (a ja skutočne nechápem v mnohých ohľadoch, prečo ich nazývame primitívne). Dnes moderná spoločnosť kvôli amorálnosti podaktorých hranice tolerancie voči porušovaniu hodnôt posúva. To ale neznamená, že sa menia hodnoty, len naša schopnosť hodnoty akceptovať akosi upadá.

A vráťme sa ku Zimbardovi a jeho pokusom – prevziať zodpovednosť za svoje konanie  a stáť pevne za hodnotami dokáže len zrelý človek. Banálne zlo vedie podľa mňa ku úpadku vnímania hodnôt a postavenia morálky v spoločnosti. Ku neúcte voči životu a zodpovednosti v ňom, chýbajúcej pokore a zmysluplnosti života.

Záverom…

Etická pluralita neznamená akceptovať bezzábranovosť. Je na každom z nás, či konformizmus pohltí aj naše osobné hranice, alebo či dokážeme ako dieťa v rozprávke o cisárových nových šatách pravdivo povedať „Ach, akáže nová morálka v spoločnosti, zlatko? To ty sama nemáš žiadnu morálku, to je všetko.“

Elena 28.5.2019

P.S.: Uff, poviem vám – hodne som sa miernila. Lebo dalo by sa písať o morálke spoločnosti oveľa razantnejšie. No od rána som dnes bola taký ohnivý drak, že ma koincidenciami brzdili všetci archanjeli dokopy (nie, tento raz vôbec nežartujem, len úprimne priznávam), tak som si z toho trochu poučenia vzala.

K diskusii: fanfan – veď preto ho na rozdiel od podaktorých ďalších nekomentujem rozsiahlo – len v kontexte ku morálke a dôveryhodnosti pre mňa. Lebo zrozumiteľne som povedala, že dôveryhodnosť sa pre mňa spája s tým, že najskôr ukončím jeden vzťah úplne, aj formálne, až tak „budujem nový dom“…