Sú putá, ktoré nepretrhne čas.
Mama a dieťa je zázračným spojením, život nami preteká a utvára novú bytosť, ktorá je i nie je kúskom z nás.
Maroško…
Bábätko s nežne sivomodrými očami, ktoré som nemala šancu kojiť – po pôrode ho previezli na respirátor do Banskej Bystrice. Domov sa dostal chlapček plačúci pri pití mlieka z fľaše, kým sme nepochopili, že tá nemocničná bola veľkodierková, pre rýchle kŕmenie.
Malý bojovník, ktorému po druhej operácii nedávali šancu sa hýbať. Ako štvorročný sa rozhodol posúvať na chrbte dozadu, neskôr sedieť, sedemročný začal chodiť.
Štíhly chlapec v pletenej veste, so šiltovkou na hlave a s nádherným úsmevom, ktorý chápal, že tento svet je hodne zvláštny.
Môj jediný syn, ktorý zomrel v roku 2014 vinou lekárky, tri mesiace mu chýbali do 15 rokov…
Stovky spomienok sa mi mihajú pred očami. Nosil so sebou katalóg Dráčik, vždy až do rozpadnutia, aj tipovacie tikety Športky a Lotta, prinášala som ich a skladala ku jeho klavírikom ešte dlho po Maroškovej smrti. Jedával zelené jablká, cukríky „čočky“, jogurty „srdiečka“, arašidové chrumky – nekupovala som ich odvtedy.
Vidím ho v priesvitnom bazéniku s farebnými obrázkami rýb pod balkónom, sedával tam s ocom. Bazénik sa vybral hľadať pod bytovku niekedy aj v zime…
Chýbaš mi, synček, v predvečer Tvojich narodenín, chýbaš mi tak ako vzduch…
Elena 18.7.2019
Uspávanka z dávnych indiánskych čias
https://www.youtube.com/watch?v=S7nWRh-DH40
A sila uspávanky…
https://www.youtube.com/watch?v=72RVWEocL_Y
P.S.: Fotografie sú z rodinného albumu
Celá debata | RSS tejto debaty