Dvadsiatka je čas rozpuku a šťastie žiari v tvári,
keď vybehneš si na lúku, nevieš sa cítiť starý
– veď je to taký krásny čas, čo k tomu kráčaš žitím,
slnkom ťa stále častuje, nie žiadnym krupobitím.
Raz budeš starý určite, no prejdú ešte veky,
tak plynieš šťastne zurčaním životodarnej rieky…
Si mŕtvy, syn môj, už taký závratne dlhý čas,
no bolesť kráča popri mne vždy znovu, zas a zas.
Namiesto mňa ťa k dvadsiatke objíma náruč smrti
a tvoj prach plynie vesmírom – je v strome na úbočí,
v závane vetra chladivom, vôňou ho nesie lúka…
Len pestrú náruč spomienok mi moje srdce núka…
Ligot hviezd slzy rozmažú v temnote tejto noci,
kráčam ňou, hoci nevládzem, hoci chcem zastať, hoci…
bez konca tma ňou valí sa, tak ako v mojom žití,
život má krehký korienok, na tenkej visí niti.
Naše cesty sú spojené, sme sťa dva meteory.
Záblesk – a potom temnota.
Kde sú, tak kde sú – boli?
Elena 19.7.2019
Ziadne Slova nepomozu Matka je ta ktora najviac ...
Celá debata | RSS tejto debaty