otvorene

Bytom sa šíri vôňa pečených zemiačikov s cuketou, dubáčikmi a  slaninkou. Z balkóna rozvoniava vypraté prádlo a rozkvitnutá nocovka. Svetlo, vôňa domova, bezpečie. Máte tiež radi také okamihy pohody, však?

V takých chvíľach sa dá obzrieť na uplynulé dni. Rušné boli tie moje – a hodne silné. Vrátila som sa pred tromi hodinami, vyprala som všetko, aj posadila som spomienkové rastlinky z Orovnice. Upiekla som chrumkavé zemiaky, no po štvordňovej hladovke som z nich nakoniec odjedla len trochu, s pohárom chladného mlieka. Moje stredné dieťa medzitým preľaknuté dobehlo z cesty na chatu, kam si chceli ísť posedieť s kamarátkou, rýchlo domov, medveď sa k nim chcel pridať. Rozprávali sme chvíľu o tom. A teraz, okúpaná konečne v TEPLEJ vode (šamanské podmienky sú tvrdé), okolo mňa sa vinie vôňa mojej obľúbenej nežne bylinkovej voňavky – to je ten pravý čas bilancovať.

V utorok konečne druhoatestačka dopísaná, zviazaná, odoslaná – nič mi už nebránilo vyraziť za rituálom zomierania a znovuzrodenia  (napokon, po dopísaní tej práce som už bola napoly mŕtva od únavy) na Orovnicu – či do Orovnice? Tak či onak – je to krásne miesto. Však pozrite na ten východ slnka.

Aj moc milí ľudia sú tam, zdravili ma, prihovárali sa, kedykoľvek som kráčala dedinou. Dokonca i včera podvečer – a to som sa vliekla ich dedinou ako pri natáčaní filmu Rambo-prvá krv.

Čo sa udialo? Všetko, no pekne po poriadku to poskladám. Majiteľka konskej farmy, Gabika, žena so silným osudom, práve dopisuje druhú knihu a chodí prednášať fakt zaujímavé veci. Jej konská farma s úžasnými koňmi – poviem vám, moc múdre a pokojné sú. Nie je veľa koní, ktoré by som bez zaváhania nechala hladkať deťom, ale tieto určite hej. Stačí suchý chlieb a mrkvu do ruky, a vaše deti získajú nezabudnuteľný zážitok. Ja som ho získala hneď, lebo som na zoznámenie dala bielym koníkom po jabĺčku, ktoré padli z jablonky. Hnedý koník pozeral, že či jemu nedám nič a podvečer prišiel ku mne, nos mi pchal do dlane, aby mi pripomenul tú nespravodlivosť. Jasné, zabehla som striasť jablko i jemu – a bol pokoj.

Stredajšia príprava na nasledujúci dvojdňový šamanský rituál zomierania a znovuzrodenia. Tí, ktorí čítate môj blog dlhšie, si možno spomeniete -. párkrát som písala, že ma pri ceste lesom bude sprevádzať medveď. Trochu som si z toho robila žarty, že budem musieť rýchlo kráčať. V úvode prípravy mi šaman povedal, že jeho silové zviera je – no hádajte aké??? Pravdaže,medveď.

Šaman mi dával postupne úlohy, stredajší deň preletel. V noci som spala vonku, uvažovala som o nebi plnom hviezd a nadchádzajúcom dni. A prezradím, že som sa prebrala po polnoci, čosi mi fučalo pri hlave. Ježko? Nie, pozrela som v tme, biela kobyla. Bola pri mne do rána. No áno, ona.

Proces zomierania je silná vec – stretnete sa s osobnou smrťou (je to veľký učiteľ, nikto nás nenaučí o živote viac ako ona), nebudem samozrejme  popisovať fázy procesu tu. Hudba, ktorá sprevádzala prechodové fázy, bola úžasná, naozaj majstrovsky poskladaná, aby celý ten proces posilnila.

Zrazu bol večer a noc plná hviezd. A moja hlava plná myšlienok pred nadchádzajúcim „znovuzrodením“, veľa som v tú noc nenaspala. Dostala som už icaro od smrti, od môjho silového zvieraťa havrana peknú víziu, no cítila som, že ten ďalší deň bude ešte intenzívnejší. V hladovke, mlčky, na jednom vybranom mieste zostaň – znel pokyn šamana.

Chodila som krajinou, hľadajúc to pravé miesto, popritom som získala poučenie o falošných duchovných cestách, za ktorými sa pechoríme. Pokrytá krvavými šrámami na rukách a nohách som pochopila, že to, čo naozaj hľadám, je moje šťastie a zmysluplnosť krokov – len tak môžem vykročiť ku poslaniu.  V tej chvíli som si povedala -„je to môj nový život, šaman, prečo sa v ňom chcem riadiť tvojimi pokynmi? Ja si určím pravidlá“. A tak som šla, zjedla som štyri černice s nádherne sladkou chuťou, kráčala som radostne skúmajúc krajinu. Plahočila som sa poludňajšou úpekou. Nakoniec som našla miesto pod prekrásnym dubom, potom som ešte putovala k osike s úžasne teplým kmeňom a jemne vetrom rozochveným lístím. Prijala som ich posolstvá.

Vrátila som sa k dubu, z oboch strán sa blížila búrka, temne hrmelo. Cítila som hrôzu. Prosila som Zámer sveta, že azda ma nevystaví takej krutej skúške. Privolávala som na pomoc svojho havrana – prišiel so smiechom „azda čakáš, že ti postavím striešku nad strom?“

„Nie, potrebujem pomoc, nechcem tu byť v búrke“ povedala som zúfalo.

„Však práve to ťa so Zámerom sveta učíme – ty nie si strom, môžeš odísť, ak ti nie je niekde dobre. Máš odísť, rozumieš?“

„Nie, nie, nie, nejdem do dediny“ pokrútila som hlavou.

„Choď kamkoľvek, ale ver, že ťa Zámer sveta vedie pre tvoje dobro“ dodal.“Aj dôverovať silne Zámeru sveta ťa učí táto situácia, lebo v októbri musíš prijať niečo s hlbokou dôverou, veď vieš“.

„Dôvera je o dôveryhodnosti“ povedala som tvrdohlavo.

Havran prikývol „Hej, znamená mať minulosť v pozícii minulosť. Choď teraz, vrátime sa k tomu“.

Tak som vykročila, už popŕchalo. Vzďaľovala som sa akýmsi chodníkom od dediny – a o päť minút som prišla k chatke, s betónovou predsienkou, tam som sa ukryla. Ďakujem, Zámer sveta.  Po nejakej dobe dobúrkovalo a dopršalo. Objavila som zrúcaninu domčeka – chatky a cítila som, že tam žil kedysi človek veľmi dobrý. Zaspievala som mu icaro (nie, nebudem klamať, oba moje icara, každé z nich má špecifickú silu) v tej zrúcanine a pod mojimi nohami sa čosi zalesklo. Srdce, či anjelské krídla? Poďakovala som.

Nohy mi stále krvácali, v mokrej tráve rany štípali. Šaman mi ešte pred príchodom búrky písal, že sa blíži búrka a že môžem prísť späť, ak chcem. Bola som zablatená, lebo som liezla krovinami, premoknutá, celá krvavá. Rozhodla som sa vrátiť ošetriť rany, krvácali stále, umývanie mokrou trávou  nepomohlo – a tak som sa do dediny plížila ako Rambo z boja, ako som spomenula v úvode…

„Ešte nikto mi neprišiel takýto zrichtovaný“ povedal neveriacky šaman pri pohľade na mňa. Ale pochopil zmysluplnosť môjho príbehu a páčil sa mu. Som to ja, kto riadi môj život, kto určuje jeho pravidlá a dostala som silné posolstvá.

Umývala som sa v studenej vode v blížiacom sa šere. Nanášala som špongiou sprchový gél na celé telo a bolesť hlbokých škrabancov pomaly tíchla. Starám sa o seba aj v ťažkých podmienkach, v mojom živote majú miesto iba ľudia, ktorí sa ku mne budú správať s úctou, čestne a ohľaduplne, uvedomila som si.

Posledná noc pod hviezdami, rozlúčka s koníkmi. Posledné nádherné svitanie na Orovnici…

Som rada, že som tam bola. Som rada, že som prešla rituálom.

Mám rada situácie, ktoré nám berú dych a ľudí s otvoreným srdcom, ktorí sa neboja byť detsky pochabo odvážni na ceste hľadania.

Elena  31.8.2019